Obraz o cirkevnom živote, ako aj množstvo súvisiacich ďalších informácií nám poskytujú farské matriky, cirkevné kroniky a listiny, výsledky kanonických vizitácií, cirkevné nariadenia, rôzne záznamy, ale aj ústne podania farníkov o jednotlivých udalostiach.
Matriky vznikli pôvodne ako najzákladnejšia forma evidencie pre potreby cirkvi. Prvé zmienky o vedení záznamov s charakterom matrík sa objavujú už na Druhom lateránskom koncile v r. 1139, ktorý poukázal na ich potrebu a význam, avšak poznatky o tom, že sa naozaj začalo s ich vedením, sa nepotvrdili. Počnúc r. 1515 sa začali vedením matričných záznamov zaoberať aj v Uhorsku. Veszprémska synoda nariadila každému farárovi viesť knihu, do ktorej sa mali zapisovať mená pokrstených, mená ich rodičov, krstných rodičov, deň a rok pokrstenia. Tieto knihy mali byť uložené v kostole. Nariadenie sa však zavádzalo do praktického života veľmi pomaly a až začiatkom 17. storočia sa začali matričné knihy zakladať na všetkých farách. Najväčší rozmach vedenia matrík bol zaznamenaný za vlády Márie Terézie a Jozefa II., ktorí si uvedomili dôležitosť matrík a vydali v tejto veci množstvo nariadení. V prvom z nich Mária Terézia v r. 1769 nariadila, že farári sú povinní dobre opatrovať cirkevné matriky pokrstených a nikomu nesmú vydať originál. Jozef II. v r. 1781 patentom z 1. mája vyhlásil rímskokatolícke matriky za právoplatné verejné knihy a ďalším patentom z r. 1784 nariadil, aby sa každý druh matrík viedol v osobitnej knihe narodených, sobášených a zomrelých podľa predpísaných rubrík.
Prvá matrika bola v našej farnosti „založená dňa 22. mája 1729 od patróna kostola Adama Németyho, zástupcu zemepána Jozefa Maholániho a správcu eberhardských majetkov“. To, že bola založená patrónom kostola potvrdzuje, že svoju úlohu pri zavádzaní matrík zohrala v Uhorsku mimoriadne rozšírená inštitúcia patronátneho práva. Kým zavádzanie matrík podliehalo nariadeniam svetskej aj cirkevnej moci, písanie cirkevných kroník bolo výlučne dobrovoľné. Prvú cirkevnú kroniku začal písať farár Jozef Ferenci. V jej úvode čítame: „kronika farnosti Iványi, začatá v mesiaci júl 1868, avšak spomínajúca súčasne aj tie veci, ktoré sú známe zo starších čias“. Kroniku písal až do r. 1894 a z latinskej pôvodiny ju preložil Andrej Legrády v r. 1984. Kým z dávnejších časov nachádzame sporadické listinné dokumenty o farnosti a kostole (z maďarčiny ich preložila pani Izabela Užáková), kronika farára Ferenciho je uceleným materiálom o náboženskom živote a hospodárskych pomeroch v čase jeho pôsobenia v našej farnosti, doplneným aj o udalosti pred jeho príchodom.
Ďalším zdrojom cenných informácií je kronika, ktorú „spísal z poverenia dekana-farára Jána Decheta František Krasnohorský, riaditeľ národnej (ľudovej) školy a organista vo výslužbe v roku 1949. K jej spísaniu použil pamäti viacerých 60–75-ročných občanov, pričom také podania, ktorých dátum nezrovnáva sa s výpoveďou, väčšinou nezapisoval“. Kronika zaznamenáva udalosti vo farnosti a poskytuje informácie o politických a hospodárskych pomeroch v rokoch 1896–1948.
Kroniku udalostí vo farnosti v rokoch 1945–1984 spísal z poverenia farára Júliusa Tassáriho Andrej Legrády, ktorý na to použil farský archív, vlastné spomienky, ako aj spomienky iných farníkov. Po ňom prevzal písanie cirkevnej kroniky Rudolf Boušek. Od r. 2005 sa udalosti vo farnosti zaznamenávajú vo Farskom bulletine, časopise našej farnosti.
Prvé písomné záznamy o ivanskej farnosti sú v cirkevných listinách z r. 1324, kde sa spomína ako „ležiaca pri kráľovskej ceste“. Zmienky o kostole sú v listine z r. 1337 vystavenej v Győri a pojednávajúcej o vlastníctve pozemkov Bratislavskej kapituly. Ďalšie informácie o existencii fary v obci Iványi sú z r. 1397, v neskorších vizitáciách a napokon aj v listine z r. 1896 vyhotovenej pre kmeňovú knihu milénia (1000 rokov Uhorska).
V 16. storočí bola naša obec väčšinou obývaná kalvínmi. Katolíci boli začlenení do farnosti Bernolákovo. Reformované kresťanské náboženstvo bolo vtedy v Bratislavskej župe veľmi rozšírené. Sídlom ich cirkevného okresu bol Šamorín a na jeho čele stál biskup Mikuláš Dobranský, ktorý aj predsedal na sneme v Galante v r. 1592. Keď v r. 1647 krajinský snem nariadil protestantom vrátiť katolíkom 400 kostolov, ktoré im predtým zabrali, nebol medzi nimi ivanský kostol. Až v r. 1671 krajinský snem v Šoproni ponechal kalvínom v tejto oblasti len dve tzv. artikulárne miesta – Recu a Pusté Úľany, kde mohli vysluhovať bohoslužby. Vtedy prešiel kostol v Ivanke zase do rúk katolíkov a ostal v nich už natrvalo. Listina vyhotovená pre knihu milénia uvádza, že v r. 1727 bola znovu vybudovaná fara a opravený kostol. Definitívne obnovenie farnosti možno s určitosťou datovať do r. 1729, keď bola založená a odvtedy nepretržite písaná matrika, z ktorej sa dozvedáme aj mená kňazov pôsobiacich vo farnosti. obr. 1 Budova rím. kat. fary
Susedná obec Farná mala svoju vlastnú farnosť, ktorá sa po zániku kostola spojila s ivanskou. V r. 1946 bola do ivanskej farnosti ako filiálka pričlenená aj susedná obec Gešajov, predtým vyčlenená z farnosti Tomášov. Vznik obce, dnes pomenovanej Zálesie, sa datuje od r. 1923, keď sa tam na pôdu vyčlenenú z bývalého Aponiho veľkostatku prisťahovali prví obyvatelia, ktorí v r. 1932 dokončili výstavbu kaplnky. Posvätil ju 20. mája 1932 farár Dr. Mokoš a zasvätená je sv. Trojici. Na sviatok Najsvätejšej Trojice sa v nej každoročne koná slávnostná svätá omša. Veriaci zo Zálesia dlhé roky navštevovali bohoslužby v Ivanke, v súčasnosti sa nedeľné sväté omše slúžia v ich Kultúrnom dome.
Hospodárske vzťahy pri správe fary
Fary boli už od stredoveku samostatnými ekonomickými jednotkami, ktoré sa museli starať o svoje príjmy, potrebné na zabezpečenie prevádzky kostolov, cirkevných škôl, starobincov, bývanie a platy učiteľov, organistov a pod. Príjmom fár a farárov boli príjmy z vlastného majetku fary, príjmy od patrónov a dobrodincov, z daní a poplatkov. Osobitnou kapitolou hospodárenia bolo vyberanie cirkevných desiatkov, ktoré má dlhú históriu. Stretávame sa s nimi už v dekrétoch kráľa Štefana I. Desiatkovému odvodu podliehalo celé spektrum poľnohospodárskej a chovateľskej produkcie, ako o tom svedčia záznamy v ivanskej matrike, založenej v r. 1729:
„V Ivanke a Farnej každý sedliak (hospes) strednej (t.j. polovičnej) usadlosti je zaviazaný miestnemu farárovi poskytnúť dve sliepky, jednu mericu obilia a 1 florén (zlatý). Quartárius, ľudovo fertályos alebo želiar (t. j. vlastník ¼ usadlosti) je zaviazaný poskytnúť ½ merice obilia, 1 sliepku a 1 florén (zlatý). Inquilius alebo ako tu hovoria másnallakó (t .j. obyvateľ bez pozemku, domkár) iba 80 denárov. Ivančania sú však zaviazaní poskytnúť dvanásť vozov dreva ročne. Pafarania iba osem. Voz – rozumie sa jedna siaha. Okrem toho Ivančania a Pafarania, ktorí majú ťažný dobytok, dajú po jednom voze, aby sa doplnilo spomínaných dvadsať vozov alebo siah dreva. Od dvoch Károlyánskych domov poskytne sa 4 merice obilia a od každého po dvoch sliepkach a po dvoch zlatých florénoch, avšak od obidvoch spolu polovica teraz uloženej platby, ak to činí menej, poskytne sa dobrovoľný poplatok. Od kapitulského majetku vo Farnej ako aj od hostinca za Dunajkom, platí sa ako od ½ usadlosti, ak nie, tak voľný poplatok. Od osamelých ako sú vdovy a vdovci alebo slobodní (nevydaté, neženatí) poskytuje sa štyridsať denárov. Štólové poplatky: od krstu pätnásť denárov, od úvodu dvadsaťpäť, od sobáša šestnásť, od požehnania nevesty dvadsaťpäť, od pohrebu muža 1 florén, od ženy alebo od dieťaťa, ktoré je schopné prijímať sviatosti, osemdesiat denárov, od malých detí dvadsaťpäť denárov.“
Takto podrobne sú zaznamenané niekdajšie povinnosti ivanských obyvateľov voči fare. Desiatky však tvorili iba časť príjmov fary, ich ďalším zdrojom boli dôchodky z dotálneho majetku fary. Bol to samostatný majetok (dos), ktorý farám darovali zemepáni pri ich založení a na ktorom fary hospodárili. Pôvodne patril majetok zemepánovi, ale postupne sa vzťah zemepánov k farám obmedzil z vlastníckeho práva len na výkon patronátnych práv.
Ivanský kostol a farnosť mali štedrých patrónov. Ako sa dozvedáme zo záznamov, na stavbu terajšieho kostola (1770) poskytol Anton Grasalkovič všetok materiál, Michal Obrenovič dal v 19. storočí kostol zvýšiť a pristaviť k nemu vežu. Traduje sa, že práve na pamiatku týchto patrónov sú pri hlavnom oltári umiestnené sochy sv. Michala Archanjela a sv. Antona Paduánskeho, zakúpené grófkou Júliou Huňadyovou, ktorej v r. 1870 pripadlo ivanské panstvo spolu s patronátnym právom. Kronikár vtedy lakonicky poznamenal: „…čo je pre ivanskú farnosť na osoh“.
Ako sa ukázalo, kňažná bola skutočne štedrá patrónka: zadovážila mnoho cenných predmetov, ktoré slúžili tak na bohoslužobné účely, ako aj výzdobu kostola. Okrem iného napr. v r. 1884 hradila aj náklady na maľbu kostola a s tým súvisiace murárske a kamenárske práce. V tom istom roku 18. marca sa začala aj výstavba (pravdepodobne rekonštrukcia) farskej budovy, ku ktorej pristavili jednu miestnosť oproti kostolu na uskladnenie vecí potrebných pre kostol, vybudovali aj oplotenie, rozšírili izbu, postavili nový úsporný kozub a budovu spojili s hospodárskym objektom. Všetko zaplatila kňažná patrónka a farníci prispeli povozmi a manuálnymi prácami. Kňažná sa starala nielen o potreby kostola, farára a učiteľa – organistu, ale vo svojej štedrosti pamätala aj na obyvateľov obce. Prostredníctvom miestneho farára pomáhala núdznym, o čom svedčia početné záznamy v kronike. V Ivanke bývali v tých rokoch časté požiare, veľakrát obyvateľom zhorel dom aj celý majetok. Pri záznamoch o týchto tragédiách, ako aj zmienke o nedostatku potravín vinou slabej úrody, býva v kronike takmer vždy poznámka, že núdznym pomohla kňažná patrónka.
Keďže fara mala samostatný majetok a hospodárila na ňom, patrili k nej aj hospodárske budovy: maštale, komory a sýpky. Patronátne panstvo sa podieľalo aj na udržiavaní týchto objektov.
Zveľaďovať majetok sa snažili aj farári. Dokupovanie pozemkov a tým rozširovanie majetku fary, ako aj hospodárenie na pozemkoch patriacich fare je veľmi podrobne popísané v kronike farára Ferenciho. Vďaka jeho poznámkam si dokážeme urobiť obraz o hospodárení na poliach, využívaní nových poľnohospodárskych mechanizmov (prvý sejací stroj, parná mláťačka), o počasí, pestovaných plodinách, ako aj o cenách a hodnote poľnohospodárskej produkcie. Veľmi zaujímavé sú záznamy o zakladaní farskej vinice. Starší Ivančania si pamätajú, že na Malých a Veľkých Dombaloch (chotár po pravej strane cesty v smere do Bernolákova), boli roky vysadené vinice, ktoré zlikvidovali pri neopodstatnenom sceľovaní pozemkov v 60-tych rokoch minulého storočia. Piesočnatá pôda na Dombaloch bola vhodná na pestovanie viniča a farár Ferenci „idúc príkladom ostatným gazdom, ukázal metódu správneho zakladania vinice“. Dorobené omšové víno slúžilo pre potreby fary a odpredajom nadbytočnej produkcie hrozna sa získavala peňažná hotovosť potrebná na spravovanie farnosti.
Špecifickým zdrojom príjmov pre farnosť boli zbožné fundácie, zakladané farníkmi na vykonávanie určitých obradov, napr. výročné zádušné omše, významné jubileá a pod. Fundácie poškodila prvá svetová vojna. V r. 1916 farským úradom nariadili, aby základiny (fundácie) upísali na vojnové pôžičky, viackrát vydané vládou Rakúsko-Uhorska. Po skončení vojny úpisy a teda aj majetok fundácií úplne stratili hodnotu.
Hospodársku funkciu prestali fary plniť zoštátnením cirkevného majetku v r. 1948. Zákonom č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví štátom s účinnosťou od 1. novembra 1949 sa zaviedol systém „slúžneho“ – duchovní začali dostávať platy od štátu. Slúžne malo nahradiť výnosy z odňatých pozemkov, určené na zabezpečenie prevádzky farnosti, a to od platu kňaza až po udržiavanie jej nehnuteľnosti. V ivanskej farnosti sa potreby kostola a fary dodnes zabezpečujú z dobrovoľných príspevkov veriacich, vyberaných počas omší v nedeľu a v prikázaný sviatok.
Krst
Sviatosť krstu mala veľký význam nielen pre samotného krstenca, ale aj pre jeho krstných rodičov, ktorí týmto aktom nadobudli výnimočné postavenie v príbuzenských vzťahoch. Kmotrovstvo sa totiž považovalo za duchovné príbuzenstvo a nezhoda alebo hriech medzi kmotrovcami boli väčším prečinom než medzi súrodencami. Rovnako sa nepatrilo odmietnuť pozvanie vykonávať úlohu krstných rodičov. Vzťahy medzi kmotrovcami boli poznačené určitou obradnosťou, zvlášť krstné deti preukazovali krstným rodičom veľkú úctu a krstní rodičia, najmä krstná mama, boli prítomní pri všetkých dôležitých rodinných udalostiach. Často sa stalo, že krstní rodičia, tak ako sa pri krste zaviazali, preberali aj úlohu rodičov pri výchove krstných detí, ak sa rodina dostala do hmotnej núdze, alebo deti osireli. Za kmotrov si rodičia vyberali rovesníkov alebo vzdialenú rodinu, čím sa rozširovali rodinné zväzky. V Ivanke však bolo najviac rozšírené kmotrovstvo medzi blízkymi príbuznými a dedilo sa z pokolenia na pokolenie, takže niektoré rodiny v obci boli kmotrovstvom spriaznené prostredníctvom niekoľkých generácií.
V minulosti sa krst vykonával bez pompéznosti a veľkej hostiny, dôležité bolo, aby dieťa prijalo sviatosť. Z ústneho podania sa zachovalo, že v noci 4. septembra 1919 narodené dieťa (Ján Krištofič) už ráno pokrstili pri kaplnke sv. Rozálie. V tých časoch, keď obyvatelia obce boli prevažne gazdovia, konala sa tradičná septembrová slávnosť pri kaplnke sv. Rozálie aj v pracovný deň, ak práve naň pripadol jej sviatok.
Birmovka
Birmovka je vo farnosti veľkou udalosťou. V minulosti bola vysluhovaná v r. 1870, aby zvýšila slávnostný ráz storočného jubilea kostola. Sviatosť birmovania prijalo vtedy až 1414 birmovancov a vykonal ju biskup Jozef Szabó. Ďalší záznam o birmovke je z 29. mája 1893 a vykonal ju trnavský vikár Boltizár. Počet birmovaných bol 1259 a pochádzali z Ivanky, Čeklísa, Magyar-Bélu (dnes Veľký Biel), Senca a Boldogu. Birmovka sa v našej farnosti vysluhovala aj v rokoch 1934, 1954, 1981, 1990, 1996, 1999 a naposledy 19. apríla 2008. Veľa mladých ivanských farníkov prijalo túto sviatosť aj v susedných farnostiach seneckého dekanátu.
Sobáš
Sobáš sa začínal zásnubami, t. j. súhlasom rodičov z obidvoch strán so sobášom a pokračoval tzv. ohláškami v kostole tri nedele za sebou, bezprostredne predchádzajúce termínu sobáša. Ohlášky, ako vyplýva už z názvu, ohlasovali mená snúbencov, ktorí sa rozhodli vstúpiť do manželského stavu a dávali priestor na vyjadrenie nesúhlasu so sobášom v prípade, ak farníci vedeli o prekážke na uzavretie manželstva.
Samotný obrad sobáša sa vykonával v kostole pred oltárom, kam priviedol nevestu prvý družba a ženícha prvá družička. Boli to ich najbližší príbuzní, alebo kamaráti. Počas sobášneho obradu kráčala nevesta zahalená závojom a s horiacou sviecou v sprievode krstnej mamy na „úvod“ k Lurdskej Panne Márii, k soche vo výklenku po ľavej strane kostola, kde prijala požehnanie.
V 50-tych rokov minulého storočia museli novomanželia pred cirkevným sobášom povinne absolvovať civilný sobáš na MNV. V Ivanke bolo v tých rokoch zvykom, že svadobný sprievod išiel najprv na MNV a odtiaľ do kostola. Právna stránka civilného a cirkevného sobáša sa upravila až zákonom č. 234/1992 Zb. a od 1. júla 1992 sú civilný a cirkevný sobáš rovnocenné.
V cirkevnej kronike je zaznamenaný opis pamätnej svadby kňažnej Júlie Obrenovičovej-Huňadyovej, ktorú miestny farár Jozef Ferenci 16. januára 1876 vo farskom kostole verejne zosobášil s jej snúbencom kniežaťom Karolom z Arenbergu. Po vykonaní svadobných obradov kniežací pár bohato odmenil farára, organistu, kostolníka aj miništrantov a kňažná poskytla finančný dar farárovi na almužnu pre chudobných, ktorá bola rozdelená medzi 141 prosebníkov. O rok, na výročie svojej svadby založila kňažná fundáciu a z jej úrokov sa každoročne prostredníctvom miestneho farára obdarovávali chudobní.
Primície
Slávenie primičnej svätej omše po vysvätení novokňaza je pre farnosť veľkou udalosťou. Na tento okamih čakajú farnosti dlhé roky, ba často aj desaťročia. Najstarší záznam o primíciách v Ivanke pochádza z r. 1887. Udalosť zaznamenal vo farskej kronike farár Jozef Ferenci: „Dňa 24. júla, na ôsmu nedeľu po Sv. Duchu slávil svoje primície v ivanskom kostole páter Cyriacus Hegedüs, františkán. Táto slávnosť tu bola po prvýkrát, taktiež maďarský jazyk prvýkrát bol použitý počas sv. omše, reč slovenská až po sv. omši“. Kto bol Cyril Hegedüs a prečo mal primície v Ivanke, kronika neuvádza.
Oveľa neskôr v nej nachádzame záznam, že 29. júna 1911 slávil v ivanskom kostole primície mladší brat miestneho farára Mikuláša Martiniho – Karol Martini, rodák z Trnavy. Jeho rodičia bývali na fare a viedli domácnosť a hospodárstvo svojho syna farára, čo vysvetľuje, prečo sa primície mladšieho syna konali v Ivanke.
Ďalšie primície, na ktoré sa môžu pamätať najstarší ivanskí farníci sa konali 29. septembra 1940. O nich sa v záznamoch nachádza len jedna strohá veta: „Primície mal Ján Magula, salezián, syn miestneho občana“. O jeho ďalšom osude sa náhodne dozvedáme z reportáže cestovateľov po južnej Amerike. Píšu v nej, že v Peru neďaleko mesta Barrancy leží pri mori rybárske mestečko Puerto Chico, kde v kostolíku Márie Auxiliadory už vyše 30 rokov pôsobí otec Juan Magula z Ivanky pri Dunaji. Do Južnej Ameriky poslali otca Magulu saleziáni. Po príchode do Peru začal „padre Juan“, ako ho všetci nazývali, učiť v škole náboženstvo, spev, filozofiu a pôsobil v nemocnici ako kaplán. Kostolík v Puerto Chico postavil sám na vlastné náklady v r. 1970. V čase písania reportáže (1995) mal padre Juan 84 rokov a zdravie mu už celkom neslúžilo. Vieme, že navštívil svoju vlasť, aj v ivanskom kostole slúžil sv. omšu, ale nemáme o tom záznam, ani viac nevieme o jeho ďalšom osude.
Dlhých 59 rokov čakala naša farnosť na ďalšiu primičnú slávnosť. 20. júna 1999 slúžil pri kaplnke sv. Rozálie primičnú sv. omšu ivanský farník Blažej Čaputa, ktorý bol vysvätený za kňaza 12. júna 1999 v Konkatedrále sv. Martina v Bratislave. V súčasnosti je správcom farnosti v Bzinciach pod Javorinou. Na príprave tejto udalosti sa podieľalo celé farské spoločenstvo, ako aj samotná obec, ktorá si v tom čase pripomínala 790. výročie prvej písomnej zmienky.
Zatiaľ posledné primície v obci sa konali na sviatok sv. Cyrila a Metoda 5. júla 2007. Primičnú sv. omšu celebroval ivanský farník diakon Ján Polák, ktorý prijal sviatosť kňazstva 1. júla 2007 v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Trnave.
Nevyhnutnou súčasťou každej farnosti sú zvony, ktorých úlohou od pradávna bolo zvolávať veriacich k modlitbe. Okrem toho mali ďalšie funkcie: ohlasovali udalosti vo farnosti – úmrtie, pohreb, ale aj dôležité spoločenské udalosti – víťazstvo vo vojne, narodenie panovníka, voľbu pápeža, a mali aj signálne poslanie pri požiaroch, povodniach či iných živelných pohromách. V dávnejších časoch oznamovali tiež začiatok a koniec dňa, a zvykli ohlasovať aj pravé poludnie. Zvony pred zavesením posväcoval biskup alebo poverený kňaz. Pre obce bolo privezenie nového zvonu vždy veľkou udalosťou a prišli ho privítať azda všetci obyvatelia.
Na veži ivanského kostola boli v 19. storočí tri zvony. O histórii a pôvode dvoch vypovedá zápis v kronike: vtedajší stredný zvon, zasvätený sv. Michalovi v r. 1879 praskol, ale vďaka štedrosti kňažnej patrónky ho opravili vo Viedenskom Novom Meste. Nasleduje podrobný opis veľkej udalosti : „…dňa 10. septembra boli dovezené dva zvony z Nového Mesta (Bécsujhely) a to železnicou až do Prače (Vajnôr – pozn. autorky) a odtiaľ s veľkou slávou do Ivanky. Jeden je opravený, druhý však nový, obstaraný na náklad kňažnej patrónky za 699 zl. Menší je opäť zasvätený sv. Michalovi archanjelovi, druhý však celkom nový ku cti sv. Karola Boronejského. Tieto zvony boli posvätené v Novom Meste. Väčší váži 320 kg. Boli vezené 6 najkrajšími volmi, veľmi pekne vyzdobenými, zvony boli kvetmi ovenčené, vezené v sprievode všetkého ľudu a zboru 23 dievčat a pračanskej hudby. Vpredu išiel sprievod so zástavami ku kaplnke sv. Rozálie, kde sprievod zastal. Tu bola slúžená sv. omša a po nej sa sprievod pohol po kráľovskej ceste až po veľký hostinec (dnešná La Paloma – pozn. autorky), kde sa sprievod obrátil smerom ku kostolu, kde richtár obce menom ľudu z okna chóru po slovensky vzdal hold pápežovi, potom kňažnej patrónke a jej manželovi, potom ľudu ivanskému a napokon vlasti a miestnemu farárovi. Potom bolo dané v kostole požehnanie a po vytiahnutí zvonov na vežu slávnosť sa skončila. Na menšom zvone je nápis: Ku cti sv. Michala Archanjela, opravený nákladom kňažnej patrónky Júlie Arenberg, manželky Karola vojvodu z Arenbergu 1879 za farára Jozefa Ferenciho“.
Počas prvej svetovej vojny boli stredný a veľký zvon (pomenovaný Karol) zrekvirované na vojenské účely a na veži zostal iba malý zvon, ktorý je tam dodnes. Je na ňom reliéf Michala Archanjela v ruke s mečom a váhami. V r. 1921 k nemu na hospodárskej výstave v Bratislave dokúpili z milodarov farníkov stredný zvon. V marci r. 1934 F. Kemeneš, správca učiteľ zostavil zo starších občanov výbor, ktorého úlohou bolo zadovážiť pre kostol chýbajúci veľký zvon a menší pre zvonicu vo Farnej. Oba zvony boli dodané ešte na jeseň a po posviacke miestnym dekanom-farárom vytiahli 16. septembra 1934 veľký zvon do veže kostola, kde je doteraz. Má hmotnosť 434 kg a pod reliéfom Dobrého pastiera nápis: „Ježišu, dobrý pastier, chráň duše naše“.
Menší 100 kg zvon s nápisom „Svätý Jozef, oroduj za nás!“, určený pôvodne pre zvonicu vo Farnej, uložili po jej zbúraní na fare a neskôr ho umiestnili do domu smútku na cintoríne. Odvtedy svojim hlasom odprevádza zosnulých farníkov na ich poslednej ceste.
Od svojej inštalácie boli ivanské zvony svedkami všedných, ale aj mnohých radostných a slávnostných udalostí, vítali sprievod prvoprijímajúcich detí pri vstupe do kostola, sprievod birmovancov, príchod biskupa do farnosti, novokňaza k sláveniu primičnej omše, ako aj príchod mnohých význačných osobností. Zvony však neoznamujú len radostné udalosti, ale aj takú smutnú správu, akou je úmrtie. V dávnych časoch sa zvonilo hneď po nahlásení úmrtia, neskôr sa z praktických dôvodov ustálilo zvonenie raz alebo dvakrát denne v určenú hodinu. Rozdielne je aj oznamovanie, akého pohlavia bola zomrelá osoba, a to tzv. potŕhaním (pauzou) pri zvonení. Ak zomrela žena, potŕhalo sa dvakrát, ak muž, tak trikrát. Najsmutnejšie bolo oznamovanie úmrtia dieťaťa na najmenšom zvone – umieráčiku. Keď v minulosti zaznel zvon oznamujúci úmrtie, ľudia vyjadrovali úctu k odchodu spoluobčanov na večnosť tým, že sa na poli alebo ulici na chvíľu zastavili (muži aj sňali z hlavy klobúky), prežehnali sa a povedali: „Odpočinutie večné daj mu, Pane!“
Hlas zvonov stíchne iba raz do roka. Podľa tradície sa na Zelený štvrtok pred Veľkou nocou „zaviažu“ a nezvonia až do Bielej soboty, keď večer po zotmení mohutným hlasom oznámia svetu zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. V minulosti sa počas zaviazania zvonov používali pri liturgii drevené rapkáče. Hlahol zvonov určite najkrajšie zaznieva v čase Vianoc, keď oznamujú narodenie Jezuliatka a zvolávajú veriacich na polnočnú svätú omšu.
V minulosti zvonenie na zvonoch vykonával zvonár. Bola to dôležitá funkcia, preto býval zvonárom vždy farník z váženej ivanskej rodiny. Zvonármi mohli byť naozaj len zodpovední muži, veď v dávnych dobách sa ľudia počas celého dňa orientovali podľa zvonenia. V 50-tych rokoch minulého storočia prevzal funkciu zvonára kostolník.
Keďže v kronikách sa mená zvonárov a kostolníkov uvádzali len sporadicky a nemáme ich všetky k dispozícii, s úctou dnes spomíname na všetkých zvonárov aj kostolníkov, ktorí niekoľkokrát denne, v každom počasí, vo všedné aj sviatočné dni vyšliapali schody na vežu, aby spoluobčanom oznámili všetky dôležité udalosti.
Kresťanská liturgia je oddávna zviazaná so spevom a hudbou. Už v r. 1114 ostrihomská diecézna synoda nariadila, aby sa v kostoloch spievali len piesne schválené cirkevnou vrchnosťou. V rovnakom duchu sa niesla aj synoda v r. 1494, ktorá sa konala v Nitre. Keď sa neskôr dostávali do bohoslužby cudzie melódie a texty, synoda v Trnave v r. 1629 nariadila, aby kňazi dozerali na kantorov nielen v kostole, ale aj v školách, aby sa spievali len schválené piesne. Uzniesli sa vydať kancionál a začali medzi ľudom zbierať piesne vyjadrujúce ducha cirkvi. Prvý slovenský katolícky spevník Cantus Catholici (Písne katholické, latinské a slovenské) vyšiel v r. 1655 v levočskej tlačiarni. Jeho autorom bol jezuita Benedikt Sölöši. Vznik Jednotného katolíckeho spevníka v r. 1936 bol vyvrcholením úsilia slovenských veriacich o zjednotenie katolíckej piesňovej tvorby. O jeho zostavenie sa zaslúžil biskup Ján Pöstényi, ale najmä regenschori pri Chráme sv. Mikuláša v Trnave – Mikuláš Schneider-Trnavský. Tento významný slovenský hudobný skladateľ zaradil do Jednotného katolíckeho spevníka 226 vlastných piesní. Znotované dielo, ktoré nemá v strednej Európe obdobu, sa používa pri slávení liturgie dodnes.
V súčasnosti používaný organ zadovážila do ivanského kostola kňažná patrónka v r. 1912, je to systém Rieger z dielne Vincenta Mojžíka z Bratislavy. V našom kostole sa však organ požíval približne od polovice 19. storočia. O prvom organistovi, učiteľovi Leopoldovi Stankovičovi máme záznam, že slúžil 17 rokov a zomrel v r. 1883. Na jeho miesto nastúpil Pavol Čavara, výpomocný učiteľ, rodák z Bolerázu, neskôr riaditeľ školy, ktorý bol organistom až do svojej smrti v r. 1922. Voľby nového organistu sa konali 10. januára 1923 a spomedzi 11 prítomných uchádzačov vybrali Eugena Vosátka, učiteľa – organistu z Nemeckého Grobu (dnes Veľký Grob). Tieto voľby však cirkevná vrchnosť v Trnave anulovala pre „nedovolené kortešovanie“ a 8. marca bol do funkcie organistu zvolený František Kemeneš (od r. 1940 sa volal Krasnohorský), neskôr riaditeľ školy, ktorý 1. mája 1948 odišiel do výslužby, ale organistom zostal až do 31. októbra. V tejto službe ho vystriedal nový riaditeľ školy Ladislav Čimo, ktorý pôsobil ako organista do r. 1951. Až do tohto obdobia vykonávali funkciu organistov v kostole učitelia alebo riaditelia školy, no zmenená vnútropolitická situácia po r. 1948 im to už ďalej nedovoľovala.
Počas pôsobenia farára E. Páleša, o ktorom vieme, že služby božie vykonával veľmi slávnostne, chodila hrať na organ Priska Davidová z Bratislavy a kostolný spev organizoval vtedy ešte vysokoškolák Ing. Jaroslav Heriban. Starší farníci si podnes spomínajú na spievané latinské omše a litánie, aj na vianočné koledy detského zboru. Pravdepodobne tu môžeme hľadať začiatok dlhej tradície speváckych zborov v ivanskom kostole. Od r. 1952 sa u nás vystriedalo viacero organistov: podľa potreby vypomáhal F. Krasnohorský, krátky čas bol organistom mladý nadaný farník Milan Chovančák a po ňom nastúpil talentovaný študent konzervatória Vincent Šikula, neskôr významný slovenský básnik a spisovateľ, ktorý si takto privyrábal na štúdium. V. Šikula nielen pokračoval v tradícii zborového spevu, ale v mnohom ho aj obohatil. Jemu sa o. i. pripisuje autorstvo piesne, spievanej na slávnosť sv. Rozálie.
K povinnostiam organistu patrilo aj spievanie na pohreboch. V dávnejších časoch sa na pohreboch spievali tzv. odobierky, vystihujúce pomery a spôsob života pochovávaného. Majstrom v skladaní odobierok bol práve Vincko Šikula a traduje sa, že ich písal na počkanie, hoci aj „na kolene“ cestou v autobuse tesne pred pohrebom. Po ňom bol krátky čas organistom Štefan Drgoň, ktorého vystriedal Jozef Martinkovič.
Z čias pôsobenia všetkých menovaných organistov sa zachovalo najviac spomienok na spievané pašie, ktoré sú hudobným spracovaním udalostí Kristovho umučenia a smrti. Spievajú sa počas liturgie Veľkého týždňa, pričom na Kvetnú nedeľu sa počas troch rokov striedajú pašie podľa Matúša, Marka alebo Lukáša a na Veľký piatok sa vždy spievajú pašie podľa Jána. Dnes podľa najnovších úprav spievajú pašie len traja speváci, ale v minulosti sa pašie spievali na chóre a pamätný je najmä spev mohutného zboru, keďže Ivanka mala vždy výborných spevákov a aj vynikajúcich organistov. Pamätnými zostali aj nádherné koledy, ktoré sa spievali pri vianočnej bohoslužbe. V pozostalosti farníka Jána Kriglera, ktorý bol tiež výborným spevákom, sa našla zbierka vianočných piesní, tzv. Kemenešove Kyrie, čo svedčí o účinkovaní zboru pri slávnostných omšiach už počas pôsobenia organistu F. Krasnohorského. Po ukončení pôsobenia J. Martinkoviča sa stal organistom ivanský rodák Stanislav Zibala, ktorý posunul chrámový spev pod vplyvom nových hudobných prúdov smerom k modernej hudbe.
V ranej cirkvi boli procesie natoľko zaužívané, že tvorili súčasť bohoslužieb, dnes sa ich už slávi menej. Azda najznámejšia z nich je procesia, ktorá sa koná na sviatok Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, ľudovo nazývaný Božie telo. Spočiatku sa slávnosť vykonávala v chráme, neskôr sa preniesla do ulíc, kde sú pripravené štyri oltáre, symbolizujúce svetové strany, ktoré Pán požehnáva. Pred každým oltárikom sa koná poklona a udelenie požehnania. Na čele procesie sa nesie kríž, zástavy a za nimi idú predspeváci. Kňaz kráča pod baldachýnom so sviatosťou oltárnou. Deti v sprievode rozsypávajú na cestu lupene kvetov a veriaci spievajú nábožné piesne.
Za čias komunistického režimu boli verejné procesie zakázané a nahrádzali sa symbolickými úkonmi v kostole. Dnes k obnovených procesiám patrí okrem Božieho tela aj slávnostný sprievod na znak radosti zo zmŕtvychvstania Ježiša Krista na Bielu sobotu.
Okrem spomínaných sa v minulosti slávili procesie aj z iných dôvodov. V kronike z r. 1875 je záznam, že farár Ferenci pri príležitosti jubilejného roku viedol vo farnosti štyri procesie. Ich trasa viedla z kostola ku kaplnke sv. Rozálie, odtiaľ ku kaplnke sv. Anny v Bernolákove a konali sa 6. júna, na sviatok Petra a Pavla, koncom augusta a posledná 6. októbra.
Tradícia jubilejných rokov sa odvíja zo židovstva. V jubilejnom roku sa odpúšťali dlžoby, vracali zálohy, oslobodzovali otroci a na tomto základe zaviedol pápež Bonifác VIII. v katolíckej cirkvi jubilejný rok s plnomocnými odpustkami. Od r. 1475 sa opakuje každých 25 rokov a začína sa slávnostným otváraním jubilejnej brány Chrámu sv. Petra a ďalších troch rímskych bazilík.
Klasickým symbolom procesií (aj pútí) sú cirkevné zástavy. Vo farnosti sa zachovali tri a všetky boli vyhotovené približne v tridsiatych rokoch minulého storočia.
Kým procesia je sprievod na zvýšenie slávnosti cirkevného sviatku, púť je cesta podniknutá za účelom návštevy posvätného miesta. Sprevádza ľudstvo od stredoveku, keď vznikali pútnické miesta, až po súčasnosť. Najviac pútnických miest na Slovensku vzniklo v rokoch intenzívnej rekatolizácie. Ivanskí farníci od nepamäti vykonávali púte k Panne Márii „Marietálskej“ do Marianky. O tom, ako taká púť prebiehala, máme záznam od Rudolfa Bouška, v ktorom opísal svoje zážitky, ale aj spomienky starších farníkov:
„Pred začiatkom púte sa konala v kostole sv. omša, kde dostali pútnici požehnanie. Po jej skončení sa zhromaždili pred kostolom a zoradili sa do sprievodu. Na čele sprievodu niesli kríž, za ním zástavy. Dievčatá niesli stuhami ovenčenú sochu Panny Márie. Kňaz vyprevadil pútnikov za dedinu, smerom do Vajnôr. Cestou sa spievali pútnické a mariánske piesne (vo farnosti sa zachoval ručne písaný spevník z r. 1892). Dôležitú úlohu mali počas putovania predspeváci a modleníci, niekedy pútnikov sprevádzala aj ivanská dychovka. Okrem spievania sa pútnici modlili ruženec, resp. iné vhodné modlitby. V Rači mali prestávku, počas nej sa občerstvili a nabrali sily pokračovať. Cesta ďalej viedla cez hory, to znamená na záhorskú stranu Malých Karpát. Keďže sa putovalo deň vopred (v sobotu), po príchode na miesto sa išiel vybaviť nocľah. Väčšina pútnikov mala stabilný nocľah, zabezpečený v Marianke po známosti z predchádzajúcich rokov, niektorí nocovali v Stupave. Potom pútnici pristúpili k spovedi a v nedeľu ráno k sv. prijímaniu. Nasledovala pobožnosť krížovej cesty a po účasti na sv. omši sa sústredili pri soche Božského srdca, kde sa s pútnickým miestom rozlúčili a prisľúbili účasť aj na budúci rok. Ešte si nabrali vodu zo Svätej studne a vydali sa na spiatočnú cestu. Po príchode do Rače čakali na starších pútnikov konské povozy, ktoré ich odviezli ku krížu pri dedine. Pri ňom sa stretli s tými, ktorí doputovali peši a aj s domácimi, ktorí ich očakávali a všetci vedno v procesii prišli do kostola, kde sa konala ďakovná pobožnosť. Účastníci púte odovzdávali domácim tzv. účastok podaním ruky so slovami: ‚aby ste boli účastní Panny Márie Marietálskej‘ a obdarovali ich posvätenými obrázkami alebo inými púťovými predmetmi.“
V kronike máme opísanú aj púť farára Ferenciho pri príležitosti jubilea pápeža Leva XIII. v r. 1887, počas ktorej v dňoch 22 decembra až 9. januára okrem verejnej audiencie v Ríme navštívil tiež Benátky, Neapol, Pompeje, Loreto a Florenciu.
Krížová cesta so štrnástimi zastaveniami je umelecké stvárnenie evanjeliových svedectiev o nesení kríža. Pobožnosť krížovej cesty, ktorá sa vykonáva pri jednotlivých zastaveniach, františkánom cirkevne schválil vo forme odpustkov pápež Inocentom XI. v r. 1686. Pri tejto pobožnosti išlo o rovnaké odpustky, aké by sa dali získať na svätých miestach v Jeruzaleme. Františkáni sa usilovali, aby svojim spolubratom v kláštoroch po celej Európe umožnili získať také isté odpustky, aké mohli dosiahnuť rehoľníci slúžiaci vo Svätej zemi. Podmienkou ich získania bolo – okrem prijatia predpísaných sviatostí – telesné prežitie Kristovej cesty utrpenia premiestňovaním sa od zastavenia k zastaveniu. Neskôr sa táto možnosť rozšírila na všetkých veriacich, ak si pobožnosť vykonali v niektorom z františkánskych kostolov. Po zrušení aj tohto obmedzenia sa krížová cesta rozšírila do väčšiny kostolov a kaplniek. Z formálneho hľadiska cirkev nekládla žiadne podmienky na jej stvárnenie s výnimku jedinej – prítomnosti krížikov na jednotlivých zastaveniach.
Krížová cesta sa do nášho kostola dostala počas pôsobenia farára Štefana Dekana pravdepodobne v r. 1943. Z ústneho podania vieme, že na jednotlivé zastavenia prispievali bohatšie gazdovské rodiny, niektoré dokonca na viacero zastavení. Bohužiaľ, nemáme informácie o tom, kto je jej autorom.
Pobožnosť krížovej cesty pre veriacich v ivanskej farnosti sa vykonáva každú pôstnu nedeľu a je súčasťou duchovnej prípravy na sviatky Veľkej noci.
Podľa záznamov najdlhšie trvajúcim spolkom vo farnosti je Spolok sv. ruženca. Založili ho po príchode farára Ferenciho do Ivanky v r. 1868 a jeho činnosť trvá nepretržite dodnes. Zakladateľom pobožnosti sv. ruženca bol sv. Dominik, ktorý žil na prelome 12. a 13. storočia v Španielsku a v jeho diele pokračovala rehoľa dominikánov. Základ modlitby ruženca tvoria živé ruže, ktoré združujú 20 členov. Každý člen ruže sa modlí denne jeden pridelený desiatok ruženca, spolu sa teda jedna ruža každý deň pomodlí celý veľký ruženec. V máji r. 2005 sa uskutočnilo vo farnosti nové členenie ruží. V súčasnosti máme vo farnosti 6 ruží. Tri sa pravidelne prvú sobotu v mesiaci stretávajú na Fatimskej sv. omši, štvrtá je zostavená zo starých a chorých farníkov, piata je rodinná a šiesta mládežnícka.
Druhým spolkom s tradíciou je Spolok sv. Vojtecha. V kronike sa síce spomína až v r. 1946, ale určite pracoval už predtým.
Veľké oživenie v spolkovej činnosti znamenal príchod vdp. Štefana Dekana a neskôr Jána Decheta do našej farnosti. Založili miestne Združenie katolíckej mládeže, Mariánsku kongregácia dievčat, Katolícku akciu, Spolok Božského srdca pre mužov a osobitne aj pre žiakov. Založený bol aj cirkevný výbor, ktorý pomáhal duchovnému pri organizovaní rôznych činností. Už v r. 1950 bol však náboženský život utlmený a spolky s výnimkou sv. ruženca a sv. Vojtecha ukončili svoju činnosť, prestalo sa vyučovať náboženstvo v škole a nastúpili aj rôzne iné obmedzenia.
V súčasnosti sa činnosť pôvodných spolkov – okrem dvoch už spomínaných – neobnovila, ale svoju činnosť začali nové:
Združenie saleziánov – spolupracovníkov, Domka – združenie saleziánskej mládeže a I-klub, ktorý vyvíja činnosť v spolupráci s Centrom spirituality Domu Spoločnosti Ježišovej – Loyola.
Milosrdné sestry Sv. kríža
Pôsobenie tejto rehole v Ivanke sa datuje do r. 1885, keď kňažná Júlia Huňadyová priviedla dve rehoľné sestry na prehliadku miesta, kde by sa mohli usadiť. Do rehole bola v Bratislave ako novicka prijatá Mária Budmerická z Farnej. Po Veľkej noci v r. 1886 sa začal Musikantenhaus adaptovať pre potreby rehole na kláštor. Pristavili k nemu dve miestnosti, pričom náklady vo výške 4000 zl. hradila kňažná. V tom istom roku 31. októbra prišli do Ivanky tri rehoľné sestry a jedna kandidátka a 15. novembra kláštor slávnostne posvätil miestny farár za asistencie 12 kňazov zo seneckého dištriktu a farára z Veľkého Légu (dnes Lehnice). Na posviacke sa zúčastnilo veľké množstvo veriacich aj zo susedných obcí, družičky boli z Ivanky, Farnej a Vajnôr. V kláštore pôsobili sestry Methoda Dovoita – predstavená, Pia Kašniová – vedúca detského útulku, Benedikta Holzová – učiteľka a panna Rozália Dvoržaková – kandidátka. O čosi neskôr sa z kroniky dozvedáme, že detský útulok prekvital, rodičia tam radi posielali svoje deti a sestry s nimi jemne a mierne zaobchádzali. Už 13. júna 1887 však kronikár zaznamenal, že kňažná rehoľníčkam vypovedala zmluvu a tie 4. júla, po 8-mesačnom plodnom pôsobení opustili Ivanku a vrátili sa do kláštora v nemeckom Chorine. Príčina zrušenia spolupráce nie je známa.
Spoločnosť Ježišova – jezuiti
1. januára 1943 sa do kaštieľa prisťahovali členovia Spoločnosti Ježišovej (jezuiti), ktorí v r. 1942 odkúpili celý nehnuteľný majetok panstva od grófa Karola Huňadyho a zriadili v kaštieli internát pre študentov jezuitského gymnázia v Bratislave. Jezuiti začali svoju školskú činnosť v r. 1938, keď ministerstvo školstva a národnej osvety schválilo nimi dávnejšie plánované gymnázium, najprv s jednou triedou. Pri gymnáziu zriadili internát, ktorý sídlil na Mudroňovej ul. pri Červenom kríži. Keďže gymnázium sídlilo v prenajatých priestoroch a postupne mu pribúdali triedy, rozhodlo sa postaviť si vlastnú budovu. Hlavný zdroj príjmov na ňu sa mal získať predajom pozemku a vily pri Červenom kríži. Náhradou za ne dostalo gymnázium ivanský kaštieľ s pozemkami, kam až do postavenia novej budovy dočasne premiestnili internát. Adaptačné práce v kaštieli sa skončili v decembri 1942 a následne 1. januára sa doň presťahoval internát. V kaštieli bývalo 90 študentov a vo farskom kostole sa pre nich v nedeľu a vo sviatok celebrovala sv. omša. Novozavedené omše, ako aj všestranná pomoc pátrov jezuitov v pastorácii blahodarne vplývali na duchovný život vo farnosti a prejavili sa zvýšeným počtom veriacich na bohoslužbách. Predstaveným ivanskej komunity Spoločnosti Ježišovej bol v tom čase páter Jozef Čačko.
Vojnový osud neušetril ani gymnázium. Jeho novú budovu obsadila nemecká armáda a zriadila v nej vojenskú nemocnicu. V zime v r. 1944 musela rehoľa vyprázdniť pre nemeckú armádu aj ivanský kaštieľ, ktorý sa zmenil na poľný lazaret. Kronikár zaznamenal, že jeden nemecký vojak bol kňaz a požiadal administrátora fary, aby mohol slúžiť sv. omšu, pokiaľ bude mimo služby. Keďže ju mohol slúžiť iba tajne, študent gymnázia Ferdinand Biskupič ho ráno o piatej hodine čakával s kľúčom od kostola. Aj takéto boli podoby vojnových čias…
Internát jezuiti rozpustili a triedy gymnázia, v ktorých sa až do prechodu frontu vyučovalo len striedavo, umiestnili vo svojej rezidencii na Kostolnej ul. v Bratislave. Riadne vyučovanie obnovili v máji 1945, ale už v novej budove zoštátneného bývalého jezuitského gymnázia na Kalinčiakovej ul. v Bratislave.
V r. 1948 bol poštátnený aj ivanský majetok s kaštieľom, v ktorom bola už od r. 1945 dosadená národná správa a v apríli 1950 prišlo k násilnej likvidácii reholí, čo znamenalo aj ukončenie činnosti jezuitov v Ivanke.
Začiatkom 90-tych rokov 20 storočia, keď jezuitom v rámci reštitúcií vrátili majetok, zriadili v ivanskom kaštieli Dom Spoločnosti Ježišovej Loyola, čo je komplex zariadení a inštitúcií:
- rehoľný seniorát – domov pre starých a chorých pátrov a bratov, z ktorých mnohí prežili plodnú časť života na zahraničných misiách a dnes už pre pokročilý vek sami potrebujú starostlivosť. Starajú sa o nich rehoľné sestry, Dcéry sv. Františka. Mnohí obyvatelia seniorátu našli v Ivanke nielen dočasný, ale aj večný odpočinok a pochovali ich na ivanskom cintoríne.
- Centrum spirituality – organizuje prednášky, koncerty a recitály pre širokú verejnosť, zabezpečuje špecifické vzdelávacie kurzy aj jednotlivé akcie prevažne duchovnej povahy, sporadicky duchovné cvičenia. Umožňuje formáciu Jezuitským európskym dobrovoľníkom (JEV) a ďalším komunitám kresťanského života. Jeho súčasťou je aj Skriptórium, ktorého náplňou je edičná príprava biblických diel v slovenčine a je miestom prípravy Stručného teologického slovníka.
- Občianske združenie I Klub – voľnočasové združenie detí a mladých ľudí, ktoré poskytuje podnety na aktívne trávenie voľného času a rozvoj talentovej a osobnostnej roviny detí a mládeže.
Stalo sa tradíciou, že na sviatok sv. Ignáca z Loyoly, zakladateľa Spoločnosti Ježišovej sa koná v parku pri kaštieli slávnosť, spojená so slávením svätej omše. V parku sa konajú aj farské pikniky – nedeľné stretnutia rodín a mládeže z farnosti, športové podujatia jezuitských školastikov a mládeže a pod. Nezabudnuteľné sú vianočné koncerty v historických priestoroch kaštieľa. Okrem toho pátri veľmi ochotne vypomáhajú pri pastorácii vo farnosti.
Kongregácia Dcér Božskej lásky
Založila ju matka predstavená Františka Lechnerová 21. novembra 1868 vo Viedni s cieľom konať charitatívnu činnosť, dobročinnosť a pomáhať zmierňovať biedu v ľudskej spoločnosti. Pre dievčatá, prichádzajúce do Viedne, aby si ako slúžky zarábali na chlieb, založila domov, aby ich ochránila pred telesnou núdzou a duchovným nebezpečenstvom. Mariánske ústavy poskytovali dievčatám bývanie a zaopatrenie zdarma, až kým si našli prácu. Pri ústavoch pôsobili večerné a nedeľné školy na ďalšie vzdelávanie dievčat, ale aj na ich prípravu na prácu s deťmi, aby boli schopné priniesť do rodín požehnanie i šťastie a mať dobrý vplyv na deti.
Do Ivanky prišli sestry tejto kongregácie v auguste 1946 na pozvanie miestneho dekana J. Decheta. Katechizovali v národnej meštianskej škole a na filiálkach, privátne vyučovali hudbu, ošetrovali chorých po domoch a v budove kláštora viedli vlastnú materskú školu. O deti sa obetavo starali sestry Veronika Ružová – matka predstavená, Anunciáta Nižňanská, Mariana Barnová, Klotilda Adamovičová a ďalšie. V rámci násilnej likvidácie reholí museli sestry ukončiť svoju činnosť. Na to, ako prebiehala likvidácia, si podnes spomínajú mnohí farníci. Keď prišla sestra Anunciáta 29. augusta 1950 na provinciát do Trnavy, už tam nenašla ani jednu rehoľnú sestru okrem tých, ktoré pracovali v nemocnici. S plačom sa vrátila do Ivanky. V ten istý deň viezol autobus cez našu obec spolusestry z Veľkých Levár, ale nikto nevedel kam. Na druhý deň boli sestry ešte ráno na svätej omši a potom vykonávali svoju prácu, lebo nevedeli, kde sa prihlásiť, aby ich pripojili k spolusestrám. Bernarda Zábojníková vtedy povedala: „Nebojte sa, sestričky, oni nás nájdu“. A skutočne – o 9. hodine ich o tom prišiel informovať nejaký neznámy muž, ktorého veľmi prekvapil postoj sestričiek k odchodu. Hneď totiž zatelefonovali na MNV, aby pre deti zabezpečili náhradný dohľad. O chvíľu prišli dve ženy a vymenili rehoľníčky pri deťoch. V popoludňajších hodinách sestričky previezlo nákladné auto do Ivanky pri Nitre. Počas ich odchodu sa pred kláštorom zhromaždilo veľa ľudí, ktorí sa s plačom lúčili s odchádzajúcimi sestrami.
Ivanský kláštor bol prvý, ktorý v rámci reštitúcií štát vrátil reholi. Rehoľné sestry prišli do Ivanky po rekonštrukcii budovy v r. 1991 a otvorili noviciát. Začali vyučovať náboženstvo v školách priamo v našej obci, ale aj v Bratislave-Petržalke. Neskôr im pribudla činnosť Detského domova Kráľovnej anjelov, ktorá trvala do r. 2003 a po nej sa hneď začali rekonštrukčné a prípravné práce na zriadenie materskej školy. Obnovené priestory požehnal 2. septembra 2003 páter Ján Ďurica zo Spoločnosti Ježišovej a materská škola Kráľovnej anjelov po takmer šesťdesiatich rokoch opäť prijala ivanské deti.
Kostol sv. Jána Krstiteľa
Jednou z najstarších stavieb v obci je kostol sv. Jána Krstiteľa. Ak je pravdivý názor, že názov obce Ioan v donačnej listine Ondreja II. z roku 1209 súvisí s jeho zasvätením, možno vznik kostola datovať azda už do 12. storočia. Priamo písomne je však doložený až o viac ako sto rokov neskôr, v metačnej listine zo 6. mája 1337 (Dedek, 1924, str.298-299). Jeho prvé zobrazenie sa nachádza na pečati, ktorej tipárium z roku 1660 znázorňuje bočný pohľad na objekt kostola, pričom v tomto prevedení pôsobí veľmi nezvyčajne. Chýba mu totiž strecha veže a nezvyčajný je aj pomer vysokej strechy lode kostola voči jej nízkemu múru. Hoci pečať nemusí presne stvárňovať vtedajší obraz kostola, niet pochybností, že autor pečatidla sa vo svojej práci snažil zdôrazniť práve tieto neobvyklé architektonické proporcie budovy.
Ivanský kostol vo svojej stredovekej podobe slúžil veriacim polovicu tisícročia, až do poslednej tretiny 18. storočia. O jeho nový vzhľad sa postaral najväčší staviteľ Ivanky, Anton I. Grasalkovič, ktorý v roku 1770 začal s jeho renováciou. Je viac ako pravdepodobné, že pôvodný objekt bol vážne poškodený, a preto gróf Grasalkovič pristúpil k stavbe nového kostola s využitím miesta, a možno aj časti základov a stavebného materiálu pôvodnej budovy. Kostol dokončil v neskorobarokovom slohu o dva roky neskôr v roku 1772 jeho syn Anton II. Za svoj terajší výzor kostol vďačí ďalšiemu významnému ivanskému obyvateľovi a stavebníkovi kniežaťu Michalovi Obrenovičovi, ktorý v druhej polovici 19. storočia po veľkom požiari v obci dal na kostole nadstaviť vežu a upravil ho do jeho súčasnej barokovo-klasicistickej podoby. V roku 1871 bol k donátorskej kaplnke pristavaný vstup do krypty a v roku 1948 rozšírený chór do priestoru lode. Počas jeho výstavby bolo odkryté staršie murivo stredovekého kostola a údajne sa našla aj rímska tehla s kolkom. V 20. storočí boli v interiéri silne premaľované pôvodné iluzívne barokové maľby, v roku 1946 pokrytá veža medeným plechom a v roku 1993 z dôvodu vážnej statickej poruchy vymenený jej celý krov.
Významnou zmenou súčasného kostola oproti stredovekému je jeho orientácia. Kým pri pôvodnom stredovekom bola východno-západná, súčasný objekt je otočený o 90°, severo-južne. Táto poloha bola asi záväzná pre projektanta, ktorý tým pravdepodobne vyšiel v ústrety požiadavke staviteľa – grófa Grasalkoviča, aby priečelie nového chrámu smerovalo k novostavbe jeho kaštieľa. Projektant kostola pri jeho vnútornom členení vychádzal z prísnej symetrie baroka a podľa pôdorysnej schémy, zloženej z takmer štvorcovej lode, svätyne, donátorskej kaplnky a sakristie vytvoril napriek monumentálnemu typu stavby, modernú a vidieckemu prostrediu primeranú architektúru, ktorá bola vyhlásená v roku 1963 za národnú kultúrnu pamiatku.
Mimoriadne historicky a výtvarne hodnotné je aj vnútorné zariadenie kostola, ktorému dominuje hlavný oltárny obraz sv. Jána Krstiteľa, umiestnený v iluzívnej maľbe na stene svätyne. Obraz (v pravej hornej časti poškodený pravdepodobne požiarom) znázorňujúci známy nábožensky motív má polyfigurálnu kompozíciu s ústrednou dvojicou postáv sv. Jána Krstiteľa, krstiaceho Krista (v strede), obklopenou viacerými postavami, prítomnými na obrade a doplnenou skupinou anjelov v ľavej hornej časti. Jeho dej je umiestnený v krajinnom prostredí na brehu rieky, v pozadí so skalnatou krajinou porastenou s vegetáciou. Výjav dopĺňa v hornej časti priehľad do nebies so zhlukom oblakov a letiacimi anjelmi. Až do osemdesiatych rokov 20. storočia bol obraz súčasťou neskorobarokového hlavného oltára, ktorého fragmenty – svätostánok s dvojicou sôch anjelov a s obetným stolom – sa v súčasnosti nachádzajú napravo od triumfálneho oblúka v lodi, pod obrazom sv. Otílie. Ten tvorí jednofigurálna kompozícia s postavou svätice, komponovanou v osi obrazu, doplnená drobným žánrovým výjavom s motívom jej uzdravenia v ľavej časti obrazu.
Hneď vedľa tohto obrazu je kazateľnica, na ktorú sa vystupuje po schodoch zo sakristie. Zdobí ju reliéf Dobrého pastiera v strednom poli parapetu rečniska, reliéf holubice Ducha svätého v podhľade ozvučnej striešky a dopĺňa ju rokokový dekór. Kazateľnica spolu s fragmentmi hlavného oltára sú súčasťou pôvodného historického vybavenia kostola z poslednej tretiny 18. storočia a predstavujú celok vyváženej architektonicko-výtvarnej hodnoty, s náročnou figurálnou i reliéfnou rezbou dobového rokokového slohu.
Vľavo od triumfálneho oblúka sa v lodi kostola nachádza atypický oltár so stupňovitým svätostánkom a s bohato uplatneným historizujúcim dekórom, ktorý dopĺňa na dvierkach svätostánku byzantizujúca maľba s postavou Panny Márie Assumpty sprevádzanej štyrmi anjelmi, vrcholiaca polpostavou Krista Pantokratora a na antependiu obetného stola dvojica malieb s postavami sv. Vilhelma a sv. Júlie. Oltár zostavený z vnútorného dreveného jadra, obloženého plechom zo žltého kovu priviezli z Paríža v júni roku 1872 spolu s viacerými liturgickými predmetmi a pôvodne bol určený pre kaplnku. Z umelecko-historického hľadiska predstavuje hodnotnú, v podmienkach Slovenska zriedkavú novoslohovú kovotepeckú prácu.
Nad oltárom sa nachádza oltárny obraz s jednofigurálnou kompozíciou s postavou sv. Apolónie, komponovanou v osi obrazu a doplnenou v ľavej časti drobným žánrovým výjavom s motívom jej mučeníckej smrti. Svätica je zobrazená ako mladá pôvabná žena, oblečená v šľachtickom vrstvenom odeve, na hlave s korunkou, s rukami v afektovanom geste – ľavá zložená na hrudi, v pravej odtiahnutej atribút – kliešte so zubom a palmová ratolesť. V ľavej časti obrazu je prezentovaná prostredníctvom výjavu s postavami pololežiacej Apolónie a muža, trhajúceho jej zuby, mučenícka smrť svätice.Po oboch stranách lode kostola sú ďalšie výtvarné diela. Na západnej sa nachádzajú dva obrazy.
Unikátnym umeleckým dielom je barokový závesný obraz Panny Márie s dieťaťom, realizovaný podľa predlohy popredného španielskeho maliara Bartolomea Estébana Murilla z Palazzo Pitti vo Florencii. Ivanské dielo predstavuje kvalitnú, na profesionálnej úrovni realizovanú maliarsku prácu, vyjadrujúcu komorne ladený výjav vidieckej matky, sediacej na jednoduchej lavici s dieťaťom v náručí. Postavy Márie aj Ježiška sú stvárnené realisticky, pričom technika temnosvitnej maľby, s farebným a svetelným akcentom na postavy matky a dieťaťa umožňuje ich výrazné vystúpenie z tmavého monochromatického neutrálneho pozadia. Obraz je v súčasnosti dočasne umiestnený v arcibiskupskom úrade v Bratislave.
Druhý, neskorobarokový obraz svojou profesionálnou úrovňou predstavuje kvalitatívne náročnú líniu dobovej maliarskej tvorby. Jeho motívom je ikonograficky menej obvykle stvárnená téma sťatia sv. Barbory, prevedená vo viacfigurálnej kompozícii s ústrednou dvojicou postáv v strede obrazu. Rovnocennou súčasťou obrazu je rám, hodnotná rokoková umelecko-rezbárska práca.
Tretí závesný obraz sa nachádza na východnej strane lode pri empore a predstavuje monumentálnu jednofigurálnu kompozíciu ukrižovaného Ježiša. Z umelecko-historického hľadiska je táto baroková maľba, realizovaná temnosvitnou technikou dielom mimoriadnych výtvarných kvalít, pričom jej vysoké profesionálne hodnoty vedú k predpokladu, že obraz je importovaným dielom západoeurópskej proveniencie.
Obrazovú výzdobu kostola dopĺňa kolekcia obrazov kalvárie z 30. rokov dvadsiateho storočia, umiestnených po oboch stranách lode.
Medzi cenné výtvarné diela patria aj sochy vo svätyni, naľavo od oltára sochy sv. Antona Paduánskeho a Srdca Panny Márie a napravo socha Srdca Ježišovho a súsošie sv. Michala archanjela. Umiestnenie sôch svätcov Antona a Michala pravdepodobne súvisí s budovateľmi kostola Antonom Grasalkovičom a Michalom Obrenovičom. Podľa signovania na podstavci pochádzajú všetky tieto historizujúce sochy z obdobia konca 19. storočia a sú dielom A. F. Malfaita. Patria k novoslohovému vybaveniu kostola a predstavujú hodnotnú importovanú historizujúcu figurálnu prácu, ktorá je podľa autorského zaradenia belgickej proveniencie.
K umelecko-historickým skvostom kostola patrí aj časť liturgickej výbavy, ktorú tvoria klasicistická strieborná lampa na večné svetlo z roku 1772, mosadzný klasicistický svietnik, súbor historizujúcich kovových svietnikov, historizujúci kovový kríž s korpusom, baroková a novobaroková monštrancia, barokový aj gotický kalich a novogotické cibórium. Zvlášť cenný je gotický kalich, na základni ktorého je rytý figurálny motív Vir dolorum (Muž bolesti), stvárnený v mierne expresívnom výraze. Časť drieku kalicha pod nodom je horizontálne vymedzená dekórom točeného drôtu, v piatich poliach s písmenami m a r i a prevedenými v gotickej minuskule, v šiestom poli s motívom viaclupeňovej rozety. Podobne prevedený nápis i e s v s je aj na kosoštvorcových rotullach nodusu. Vrcholnogotický kalich z prvej polovice 15. storočia je zrejme jediným zachovaným predmetom z liturgickej výbavy pôvodného stredovekého ivanského kostola a predstavuje zlatnícku prácu výnimočných hodnôt.
Uvedené oltáre, kazateľnica, oltárne a závesné obrazy, ako aj sochy a liturgický mobiliár kostola boli pre svoju mimoriadnu historicko-umeleckú hodnotu vyhlásené v roku 2009 za hnuteľné národné kultúrne pamiatky.
V kostole sa nachádza ďalšia kultúrna pamiatka – eklektický organ s jednomanuálovým hracím stolom a trojvežovou píšťalovou skriňou s pôvodnými cínovými píšťalami. Organ postavil bratislavský majster organár Vincent Možný okolo roku 1910 a predstavuje cenný historický hudobný nástroj.
Kaplnka sv. Rozálie
V parku v strede dediny na rozhraní katastra bývalých samostatných dedín Ivanky a Farnej sa nachádza kaplnka sv. Rozálie. Vznikla v roku 1832, ako prejav vďaky obyvateľov obcí Ivanka a Farná za ukončenie morovej epidémie a v roku 2005 bola komplexne obnovená. Predstavuje budovu centrálnej dispozície na kruhovom pôdoryse, z ktorého vystupuje do exteriéru v časti vstupu mohutný portál, po bokoch s dvojicou pilastrov, ukončený trojuholníkovým frontónom s hladkým tympanónom s profilovaným čelom a so zuborezovým vzorom. Kaplnka je zaklenutá kupolou, vo vrchole sa nachádza drevený tambur so zvonom a so šiestimi zvukovými otvormi s roletami, ukončený šesťbokou strieškou zvoncového tvaru, na ktorej sa nachádza ďatelinkový kovový kríž.
Vybavenie kaplnky tvorení klasicistický oltár so sadou svietnikov a dvoma relikviármi trojuholníkového tvaru, v jednom s čiernou (morovou) rukou. Nad oltárom je umiestnený v pravouhlom ráme obraz v spodnej časti s dobovým zobrazením Ivanky zo začiatku 19. storočia, v hornej časti sa v oblakoch vznáša patrónka kaplnky sv. Rozália, po stranách sú postavičky anjelov.
Kaplnka sv. Rozálie, ako kvalitná sakrálna klasicistická architektúra, spolu s hodnotnými rokokovými relikviármi a rokokovým strieborným večným svetlom a oltárnym obrazom svätice s ojedinele sa vyskytujúcou vedutou miestnej dediny, boli v roku 2009 vyhlásené za národné kultúrne pamiatky.
Súsošie sv. Jána Nepomuckého, sochy. sv. Floriána a sv. Donáta
Ivanka sa hrdí aj troma národnými kultúrnymi pamiatkami výtvarného charakteru. Sú to kamenné sochy, nachádzajúce sa pred kostolom a súsošie v parku na Námestí sv. Rozálie.
Monumentálne pôsobiacim sochárskym dielom je súsošie sv. Jána Nepomuckého, ktoré sa skladá z architektúry tvoriacej podstavec, stĺp a balustrádu, a zo samotného súsošia. Všetky tieto prvky spojené v harmonickej jednote vytvárajú sochárske dielo, ktoré vzniklo v poslednej tretine 18 storočia a vo svojej neskorobarokovej podobe s prvkami luisézu a empíru je nositeľom výraznej umeleckej hodnoty. Tá je sprostredkovaná výtvarným riešením balustrády a tvarovaním stĺpa, na čele ktorého je vo festóne figurálny reliéf a, samozrejme, najmä vrcholovým súsoším. Súsošie stojí na podstavci v tvare oblakov s anjelskými hlavičkami, po stranách s postavičkami puttov, z ktorých pravý je pôvodný a ľavý pendant bol vytvorený v rámci obnovy ako analógia. Dielu výrazovo dominuje socha sv. Jána Nepomuckého, ktorá je aj ideovým vyvrcholením súsošia. Jej stvárnenie je klasické –predstavuje kňaza v dlhom rúchu a rochete, na ktorých má prehodený kožušinový plášť, v pravej ruke s biretom a v ľavej ruke s krížom, ku ktorému upiera svoj pohľad. Súsošie bolo v roku 2008 reštaurované a prenesené zo záhrady na Záleskej ceste na Nám. sv. Rozálie.
Pred priečelím kostola, po oboch stranách jeho vstupu sa nachádzajú sochy sv. Floriána a sv. Donáta. Ich súčasné umiestnenie je sekundárne, čo potvrdzuje predovšetkým nevhodné postavenie na úpätí schodiska kostola, resp. v jeho prvých stupňoch, v dôsledku čoho podstavce sôch a ich spodná časť prekrývajú oba okenné otvory dolnej časti kostola.
Na základe „Plánu letohrádku a záhrad v Ivanke“ môžeme určiť pôvodné umiestnenie sôch, ktoré v 18. storočí stáli oproti kaštieľu približne v miestach vyústenia Sládkovičovej a Hviezdoslavovej ul. do Nám. padlých hrdinov, a mali dedinu ochraňovať pred požiarmi.
Sochy predstavujú exteriérové skulptúry vytesané z pieskovca v životnej veľkosti. Obidve sú postavené na samostatných štvorhranných sokloch štvorcového pôdorysu s profilovanou pätkou a rímsou. Sokle sú umiestnené na kamenných blokoch so skosenými hranami, pod ktorými sa nachádzajú dvojstupňové podstavce z obdĺžnikových kameňov.
Na ľavej strane od vstupu do kostola sa nachádza socha sv. Floriána, stvárnená v postave vojaka rímskych légií, oblečeného v pancieri a vo zvlnenej suknici, s plášťom zopnutým na ľavom pleci. Hlava s prilbu je naklonená k vedru, lejúcemu vodu na horiaci dom pri pravej nohe. Soche chýba ľavá ruka, v ktorej sa podľa ikonografickej tradície nachádzala kopija alebo koruhva. Na podstavci sochy je vo festóne reliéf, znázorňujúci murované domy s oblakmi.
Pendantom na pravej strane je socha sv. Donáta, ktorá podobne predstavuje rímskeho legionára v pancieri, suknici a voľne padajúcom plášti, zopnutom na prsiach, s vavrínovým vencom na hlave. Soche chýbajú obidve ruky, a preto sa pri ikonografickom určení môžeme spoliehať iba na časť fragmentu – plameň na pravej strane plášťa pri ruke a na reliéf vo festóne podstavca, na ktorom je znázornený dom a strom, nad ktorým sú oblaky s bleskom.
Výtvarné prevedenie oboch sôch, najmä ich pokojný postoj v miernom kontraposte s voľne splývajúcou drapériou odevu, charakteristický pre obdobie prechodu baroka ku klasicizmu, zaraďuje vznik týchto hodnotných výtvarných diel do poslednej štvrtiny 18. storočia.
V opačnej časti parku je umiestnený pôvodne cintorínsky, v súčasnosti prícestný kríž, ktorý bol z cintorína na Hviezdoslavovej ul. po jeho likvidácii najprv prenesený na lokalitu Vinice k Bernolákovskej ceste a odtiaľ po rokoch na terajšie miesto. Ďalší prícestný kríž sa nachádza za Prvým číslom na Moyzesovej ul. v miestach, kde sa predpokladá situovanie kostolíka vo Farnej.
Hoci tieto, ako aj ďalšie veci, napr. niektoré náhrobníky, historické miestne a chotárne názvy, vodné toky, historické cesty či predmety nie sú chránené zákonom ako kultúrne pamiatky, treba ich v záujme zachovania historického povedomia občanov chrániť v zozname pamätihodností obce.
PRAMENE
Kolektív autorov : Ivanka pri Dunaji v plynutí času. Vydala obec Ivanka pri Dunaji k 800. výročiu prvej písomnej zmienky o obci, 2009
Krypta bola vybudovaná v rokoch 1770 – 1772, súčasne s kostolom a pôvodne slúžila ako miesto posledného odpočinku príslušníkov rodu Grasalkovič, ktorým v tom čase patrilo ivanské panstvo. Tu si želal byť pochovaný Anton II., jeho manželka Anna Mária Esterházy a tiež ich syn Anton III. Pochovali tu aj troch kňazov, ktorí v tom čase zomreli v Ivanke. V roku 1864, keď už panstvo desať rokov vlastnil Michal Obrrenovič dala vdova po Antonovi III. Mária Leopoldína Esterházy previesť pozostatky Grasalkovičovcov do rodinnej hrobky, ktorá sa nachádza pod kostolom kapucínskeho kláštora v Máriabesnyő v Maďarsku.
V roku 1871, keď ivanské panstvo získala grófka Júlia Huňady, dala kryptu pod ivanským kostolom rozšíriť, pristavať predsieň a pozostatky kňazov nechala pochovať na miestnom cintoríne, ktorý sa v tom čase nachádzal na mieste terajšej materskej školy na Hviezdoslavovej ulici. Kryptu pod kostolom určila ako miesto posledného odpočinku príslušníkov rodiny Huňady de Kéthely.
Pochovaní sú tu:
- Ferencz Hunyady 1804 – 1882 (otec Júlie);
- jeho manželka grófka Júlia Zichy de Vasonkő 1808 – 1875 (matka Júlie);
- László Hunyady 1826 – 1898 (brat Júlie);
- jeho manželka grófka Scharlota Csáky 1828 – 1906;
- Kálmán Hunyady 1828 – 1901 (brat Júlie);
- jeho manželka Alexandrína Buol-Schauenstein 1837 – 1921;
- Vilhelm Hunyady 1830 – 1869 (brat Júlie);
- Pál Hunyady 1838 – 1879 (brat Júlie);
- Dr. Franz Thún.Hohenstein – tento zosnulý nepatril do rodu Hunyadyovcov, jeho pozostatky tu pôvodne uložili len dočasne, keďže zomrel v Bratislave, s úmyslom previesť ich neskôr do Rakúska. Bol to brat manželky Filipa Bosch zu Waldeck (Bódyho), posledného grófa, ktorý vlastnil ivanské panstvo; jeho transladáciu prekazili vojnové udalosti a neskôr politické pomery u nás.
Na konci II. Svetovej vojny dvaja obyvatelia Ivanky v nádeji, že sa zmocnia istého bohatstva, násilím vnikli do krypty, kde sa snažili odcudziť predpokladané cennosti. Neoplatilo sa im to, pretože okrem trestu a odsúdenia nenašli nič. Vtedy dal miestny farár vchod zamurovať a tak zostala krypta neprístupná.
Zdroj : Judita Blahutiaková