Sedem posledných slov Krista

Úvodná modlitba:

Pane Ježišu Kriste, chcem otvoriť svojho ducha a svoje srdce pre rozjímanie o Tvojom svätom utrpení.

Chcem postaviť svoj kríž pred svoju úbohú dušu,

aby som opäť trochu lepšie pochopil a vzal si k srdcu,

čo si urobil a vytrpel a za koho si trpel.

Kráľ sŕdc, Tvoja ukrižovaná láska

nech objíme moje slabé, úbohé, unavené a nepokojné srdce.

V tejto pôstnej dobe chcem rozjímať o Tvojich posledných slovách na kríži.

Boli to  Tvoje posledné slová,ktoré si vyriekol skôr ako si Ty,

Božie Slovo od večnosti do večnosti, na tejto zemi onemel. Vyslovil si ich svojimi smädom vyprahnutými perami

a žiaľom naplneného srdca na konci všetkého.

Povedal si ich všetkým.

Povedal si ich aj mne.

Nechaj ich preniknúť do môjho srdca,

do jeho najhlbšieho vnútra, aby som ich pochopil.

Raz ku mne prehovoríš pri mojej smrti a aj po mojej smrti.

A tieto slová budú večným začiatkomalebo nekonečným koncom.

Pane, daj mi v hodinu mojej smrti počuť slová Tvojho zľutovania a lásky, ktoré neprepočujem.

Pomôž mi prijať Tvoje posledné slová na krížido ochotného srdca.

Amen.

 

 

7. SLOVO

Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha. (Lk 23, 46).

Ó, Ježišu, Ty najopustenejší, bolesťou rozorvaný, si na konci. Si na tom konci, kde každému všetko bude vzaté. Dokonca duša a slobodné ÁNO či NIE, kde teda bude človek vzatý sám sebe. Lebo to je smrť. Kto je ten, kto berie? Ničota, slepý osud? Nemilosrdná príroda? Nie, Otec! Boh, ktorý je Múdrosť a Láska. A preto sa odovzdaj. Odovzdáš sám seba, plný dôvery do oných neviditeľných jemných rúk, ktoré my, ľudia slabej viery, úzkostlivo starajúci sa o svoje ja, pociťujeme ako náhly, podmaniteľský, nemilosrdný zásah slepého osudu a smrti. Ty vieš, že sú to ruky Otca. A Tvoje oči stemnené v smrti vidia Otca, hľadia do veľkého, pokojného oka Jeho lásky a Tvoje ústa vyslovia posledné slovo Tvojho života:  „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“.

Všetko dávaš Tomu, ktorý Ti všetko dal. Všetko kladieš do rúk svojho Otca s bezvýhradnou istotou. Ach, je toho veľa a je to ťažké a horké. A Ty si to musel niesť sám. Celé bremeno svojho života, ľudí, ich nízkosť, a tiež svoju úlohu, svoj kríž, neúspešnosť a smrť. Všetko sa to teraz skončilo. Teraz smieš všetko - aj seba samého - vložiť do rúk svojho Otca. Všetko. Tieto ruky nesú tak dobre a tak nežne ako ruky matky, objímajú Tvoju dušu, ako sa opatrne a láskavo berie do rúk malý vtáčik. Teraz už  nie je nič ťažké, všetko je ľahké a všetko sa stáva svetlom a milosťou. Všetko je ukryté
v Božom srdci, kde sa môže vyplakať všetko, čo ťažilo, a kde Otec stiera dieťaťu slzy z tváre.

Ó, Ježišu, vložíš raz aj moju úbohú dušu a môj úbohý život do rúk Otca? Vlož potom všetko - bremeno môjho života, bremeno mojich hriechov - nie na váhy súdu, ale do rúk Otca. Kam mám utiecť, kam sa mám schovať, keď nie u Teba, Ty Brat mojich horkostí, Trpiteľ za moje hriechy? Kľačím pod Tvojím krížom. Bozkávam nohy, ktoré potichu a neomylne ma nasledujú krvavým krokom na bludných cestách môjho života. Objímam Tvoj kríž, Pane večnej lásky, srdce všetkých sŕdc, Ty prebodnuté srdce, zhovievavé a nevýslovne dobrotivé srdce. Zmiluj sa nado mnou. Prijmi ma do svojej lásky. A až raz nastane koniec môjho putovania a deň sa nachýli, tiene smrti ma obklopia, potom povedz aj k môjmu koncu svoje posledné slovo: Otče, do Tvojich rúk porúčam jeho ducha. Ó, dobrý Ježišu. Amen. (tlačiť text)

 

 

6. SLOVO

Je dokonané.  (Jn 19, 30)

Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: „Je dokonané.“ Naklonil hlavu a odovzdal ducha. (Jn 19, 30)

Je dokonanéPovedal si: Je dokonané. Áno, Pane, Tvoj koniec je tu. Koniec Tvojho života. Koniec tvojej cti, koniec Tvojej ľudskej nádeje, koniec Tvojho boja a Tvojej práce. Všetko je preč, pominulo. Všetko sa vyprázdnilo. A Tvoj život sa rozplynul. Bezútešne a bezmocne. Ale tento koniec je Tvoje dovŕšenie. Lebo koniec vo vernosti a láske je dovŕšením. A Tvoj zánik je Tvojim víťazstvom.
Ó, Pane, kedy raz pochopím tento zákon Tvojho a preto aj môjho života? Zákon, že smrť je životom, sebazaprenie ziskom, chudoba bohatstvom
a bolesť milosťou, že koniec je naozaj dovŕšením?

Áno, ty si skončil dielo. Dokončený je príkaz, ktorý ti dal Otec. Dopitý je kalich, ktorý Ťa nemal minúť. Vytrpená je smrť, ktorá bola tak strašná. Dokončené je vykúpenie sveta. Premožená je smrť. Prekonaný je hriech. Bezmocnou sa stala moc duchov temnôt. Je otvorená brána života, získaná je sloboda Božích detí. Teraz môže vanúť búrlivý Duch milosti. A temný svet už začína pomaly ráno horieť žiarou Tvojej lásky a potrvá len malú chvíľu - malú chvíľu, ktorú nazývame svetovými dejinami - a rozhorí sa na jasnú žiaru oheň Tvojho Božstva a všetok svet bude ponorený v blažené more plameňov Tvojho života. Všetko je dokonané.

Dokonči aj mňa vo svojom Duchu, Ty, Dokonateľ všetkého sveta, Ty, Slovo Otca, ktoré v tele a svojich mukách všetko dokončilo. Nech aj ja smiem raz na sklonku svojho života povedať: Je dokonané. Splnil som úlohu, ktorú si mi dal? Budem sa aj ja môcť modliť podľa Teba Veľkňazskú modlitbu, keď na mňa padnú tiene smrti: Otče, prišla už hodina? ... Oslávil som Ťa na zemi tým, že som dokončil dielo, ktoré si mi prikázal dokončiť? Otče, osláv ma teraz u Teba. O Ježišu, nech je príkaz, ktorý mi Otec dal, aký chce - veľký alebo malý, sladký alebo horký, život alebo smrť, nech ho dovŕšim ako Ty, ktorý si všetko - aj môj život - už dokončil, aby som ho mohol dokončiť aj ja. (tlač textu)

 

5. SLOVO

Žíznim. (Jn 19, 28)

Potom Ježiš vo vedomí, že je už všetko dokonané, povedal, aby sa splnilo Písmo: „Žíznim.“  Bola tam nádoba plná octu. Nastokli teda na yzop špongiu naplnenú octom a podali mu ju k ústam.  (Jn 19, 28-29)

Evanjelista Ján, ktorý to sám počul, rozpráva o tomto Tvojom slove. Keď si vedel, že už je všetko dokonané, povedal si, aby sa splnilo Písmo: „Žíznim!".
Aj tu si potvrdil Slovo Písma zo žalmov, ktoré prorocky predpovedal o Tvojom utrpení Duch Boží. Lebo v žalme 21 je o Tebe povedané: „Podnebie mi vysychá ako črepiny a jazyk sa mi lepí k hrtanu". A v žalme 69, 22 sa o Tebe hovorí: "keď som bol smädný, napojili ma octom".

Ó, Služobník Otca, poslušný až na smrť, a to na smrť na kríži. Pozeráš sa cez všetko, čo Ťa stretáva, na to, čo Ťa má stretnúť; cez všetko, čo robíš, na to, čo máš robiť; cez všetky skutočnosti na povinnosť. Do istej miery ešte aj v smrteľnej úzkosti, ktorá zatemňuje ducha a okráda o jasné vedomie, uvažuješ úzkostlivo, aby všetko v Tvojom živote súhlasilo s večným obrazom, ktorý stál pred Duchom Tvojho Otca, keď na Teba myslel.

A tak nedbáš o nevýslovný smäd svojho vykrvácajúceho, horiacimi ranami pokrytého, nahého a žeravému orientálnemu poludňajšiemu slnku vystaveného tela. Skôr zisťuješ, Ty až na smrť milujúci vôľu Otca s takmer nepochopiteľnou, úctyhodnou pokorou: Áno, už je vyplnené aj to, čo ústa prorokov o mne predpovedali. Áno, naozaj Žíznim. Ó, kráľovské srdce, ktorému i žiaľ, ktorý spaľoval Tvoje telo prudkou žiarou, stal sa len naplnením príkazu zhora.

Ale tak si vnímal celé svoje utrpenie s jeho ukrutnou tvrdosťou. Bol to príkaz, nie slepý osud. Vôľa Otca, nie ľudská zloba. Spásonosný čin Tvojej lásky, nie zločin hriešnikov. Ty si skonal, aby sme my boli zachránení. Ty si zomrel, aby sme my žili. Ty si smädný, aby sme my našli občerstvenie vodou života. Ty si horel v smäde, aby z Tvojho prebodnutého boku zo srdca vytekalo žriedlo živej vody. K nemu si pozýval, keď si hlasno volal: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. (Jn 7, 37). Ty si trpel smädom kvôli mne, Ty si smädný po mojej láske a po mojej spáse: „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou.“  (tlač textu)

 

4. SLOVO

Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil. (Mt 27, 46).

Bože môj. Bože môj, prečo si ma opustil?Od dvanástej hodiny nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Okolo tretej hodiny zvolal Ježiš mocným hlasom: „Eli, Eli, lema sabakthani?“, čo znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“  Keď to počuli niektorí z tých, čo tam stáli, vraveli: „Volá Eliáša.“ (Mk 15, 33-35; Mt 27,45-47)

Blíži sa Tvoja smrť. Nie koniec Tvojho telesného života, ktorý bude vyslobodením, ale smrť, ktorá je konečnou hĺbkou, nepredstaviteľnou hlbinou rozrušenia a biedy. Blíži sa smrť, ktorá je vyprázdnením, hroznou chorobou, zdrvujúcou púšťou. Kde všetko ustupuje, všetko odlieta, kde už nie je nič než opustenosť, ktorá je horiaca a zrazu nevýslovne mŕtva.
A v tejto noci ducha a zmyslov, v tejto prázdnote srdca, v ktorom je všetko spálené, sa Tvoja duša stále ešte modlí. Táto hrozná púšť srdca, spáleného bolesťou, sa stáva jediným výkrikom k Bohu.

Ó, modlitba bolesti, modlitba opustenosti, modlitba priepastnej bezmocnosti, modlitba opusteného Boha, nech je sama zbožňovaná. Keď Ty, Ježišu, sa takto modlíš, keď sa modlíš aj v tejto núdzi, kde je potom priepasť, z ktorej by sa nedalo volať k Tvojmu Otcovi? Kde je zúfalstvo, ktoré by sa nemohlo stať modlitbou, ukryté v Tvojej opustenosti? Kde je onemenie v žiali, ktoré by nevedelo, že aj taký nemý krik bude vypočutý uprostred jasotu nebies?

Aby si vyslovil svoju biedu, aby si sa modlil modlitbu svojej bezhraničnej opustenosti, začal si sa modliť 22. žalm. Lebo Tvoje slová "Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" sú prvým veršom tohto prastarého žalmu, ktorý Tvoj Svätý Duch sám kedysi vložil ako výkrik biedy do srdca a na pery starozákonného zbožného človeka. Ak sa smiem odvážiť to povedať, potom si sa ani Ty vo svojom najhoršom žiali nechcel modliť nič iné, než to, čo sa už pred Tebou modlili premnohí. Pri svojej vlastnej slávnostnej omši, kedy si sám seba prinášal ako večnú obetu, modlil si sa sám slovami už do istej miery liturgicky vyznačenými, a týmito slovami si mohol povedať všetko. Nauč ma modliť sa slovami Tvojej Cirkvi tak, že sa stanú slovami môjho srdca.  (tlač textu)

 

3. SLOVO              

Žena, hľa, tvoj syn! (Jn 19, 26)

Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe. (Jn 19, 25-27) Teraz v hodine smrti  mohla byť tvoja Matka opäť pri tebe. Teraz, keď si išiel zavŕšiť obetu za záchranu človeka, mohla byť pritom tá, ktorej si povedal: Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina. (Jn 2, 4). Teraz je tu tá hodina, kedy Syn a Matka sú spojení. Táto hodina je hodinou rozlúčky, hodinou umierania. Hodinou, kedy Matke, ktorá bola vdova, bude vzatý jediný Syn.

A tak Tvoje oko vidí ešte raz Matku. Ty si svoju Matku ničoho neušetril. Nebol si len radosťou, ale  aj horkosťou a utrpením jej života. Avšak oboje bola Tvoja milosť, lebo oboje bola Tvoja láska. A pretože Ona aj v tom k Tebe priľnula a slúžila Ti, Ty ju miluješ. Lebo v tom sa vlastne stala úplne Tvoju Matkou. Tvojimi bratmi a sestrami i matkou sú pre Teba tí, ktorí plnia vôľu Tvojho Nebeského Otca. Ešte aj v Tvojom utrpení je Tvoja láska citlivá na nežnosť, ktorá na tejto zemi tvorí vzťah medzi synom i matkou. A skrze Tvoju smrť sú zasvätené a posvätené aj tieto nežné a vzácne hodnoty tejto zeme, ktoré robia srdce jemnejšími a zem krásnou. Aj tie zostávajú v Tvojom srdci a neumierajú, aj keď je toto srdce smrťou rozdrvené. Sú zachránené pre nebo. A preto bude aj nová zem, pretože aj zem si vo svojej smrti miloval, a aj v smrti si bol pre našu spásu dojatý zo sĺz, ktoré plače matka, a Ty si sa ešte vo vlastnej skaze staral o pozemské blaho vdovy a daroval synovi matku a matke syna. Ona však nestála pod Tvojím krížom len s osamelou bolesťou matky, ktorej usmrcujú syna. Ona tu stála v našom mene. Stála tu ako Matka všetkých živých. Obetovala Syna za nás. Na Ježišovu smrť povedala v našom mene svoje: „Staň sa“. Ona bola Cirkvou pod krížom, Ona bola pokolením detí Evy, bojovala v zápase medzi hadom a synom ženy. A preto, keď si túto Matku dal učeníkovi, ktorého si miloval, dal si ju za Matku nám všetkým. Syn, dcéra, hľa tvoja matka - hovoríš aj mne. Ty Slovo večného odkazu. Ježišu, pod Tvojím krížom stojí, ako milujúci učeník len ten, kto od Tvojej hodiny vezme Tvoju Matku k sebe.

A všetky milosti Tvojho umierania budú rozdeľovať jej materské, čisté ruky. Udeľ nám milosť, aby sme Tvoju Matku milovali a ctili. Povedz aj jej, zatiaľ čo sa pozeráš na mňa, úbohého: Žena, hľa, tu je tvoj syn. Matka, pozri tu na svoju dcéru. Čisté, panenské srdce malo v mene sveta dať súhlas k svadbe Baránka
s jeho nevestou, s Cirkvou, s ľudstvom vykúpeným a očisteným v Tvojej Krvi. Ak Ti dovolím, aby si ma zveril tomuto srdcu Tvojej Matky, Tvoja smrť nebude vo mne stratená. Budem pritom, až nastane deň Tvojej večnej svadby, v ktorom všetko stvorenie, večne premenené, bude s Tebou naveky zjednotené. (tlač textu)

 

2. SLOVO

Veru hovorím ti, ešte dnes budeš so mnou v raji. (Lk 23, 43)

A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“ Ale druhý ho zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23, 39-43)

Pociťuješ smrteľnú úzkosť - a ešte stále máš vo svojom srdci - naplnenom žiaľom až po okraj - miesto pre cudzie trápenie. Umieraš - a staráš sa o zločinca, ktorý sám v žiali doznáva, že jeho pekelne smrteľné muky nie sú príliš veľkým trestom za zlo jeho života. Vidíš svoju Matku - a hovoríš najskôr so strateným synom. Teba dusí opustenosť od Boha - a hovoríš o raji. Tvoje oči sú plné tmy v noci Tvojho umierania, ale napriek tomu vidíš večné svetlo. Človek je v umieraní zamestnaný sám sebou, pretože je sám pokojný a opustený. Ty sa však staráš o duše, ktoré majú s tebou vojsť do Tvojej ríše.

Ó, srdce plné milosrdenstva. Ó, silné a statočné srdce!

Úbohý zločinec Ťa prosí o spomienku, a Ty mu prisľubuješ raj. Stane sa všetko novým, keď Ty zomrieš? Premení sa život plný hriechov a dlhov tak rýchlo, keď sa k nemu Ty priblížiš? Keď hovoríš premieňajúce slová nad životom, budú naozaj omilostené a premenené viny a odporné zločiny života lotra, aby bez prekážky mohol vojsť k svätému Bohu? Áno, s trochou dobrej vôle by sme tiež dokázali priať takému surovcovi a zločincovi, aby čo najtesnejšie prešiel. Ale čo všetky tie zlé zvyky, ťažké žiadostivosti, surovosť a špina, hriešne návyky? To všetko sa predsa neodstráni trochou dobrej vôle a krátkou ľútosťou na šibenici. Taký človek predsa nepríde tak rýchlo do neba ako kajúcnici a svätí, ktorí  v dlhom očisťovaní posväcovali telo i dušu, aby bolo hodné trikrát svätého Boha. Ty však vylovíš všemocné slovo svojej milosti, to prenikne do srdca lotra a premení pekelný oheň jeho smrteľnej úzkosti na očisťujúce plameň Božskej lásky, ktorá v jedinom okamihu vyjasní všetko, čo v ňom ešte zostalo z diela Tvojho Otca. Strávi všetko, čo sa v tomto živote uzatváralo Bohu ako zlý dlh stvorenia. A lotor ide s Tebou do raja Tvojho Otca.

Dáš aj mne milosť, aby som nikdy nestratil odvahu odvážne od Tvojej dobroty žiadať všetko a všetko očakávať? Odvahu povedať, aj keby som bol i ten najzatvrdlivejší zločinec: Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho Kráľovstva!  Ó, Pane, nechaj svoj kríž vztýčený nad mojím smrteľným lôžkom. Nech Tvoje ústa aj pre mňa vyslovia: Veru hovorím ti, ešte dnes budeš so mnou v raji. Toto slovo ma urobí hodným, aby som úplne posvätený a zbavený hriechov skrze očisťujúcu silu smrti, vošiel s Tebou a v Tebe do Kráľovstva Tvojho Otca.(tlač textu)

 

1. SLOVO

Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. (Lk 23, 34)

Visíš na kríži. Pribili Ťa. Z toho kríža medzi nebom a zemou už neodídeš. Rany pália v Tvojom tele. Tŕňová koruna mučí Tvoju hlavu. Tvoje oči sú zaliate krvou. Rany na Tvojich rukách a nohách akoby Tvoje údy prevŕtali žeravým železom. A Tvoja duša je more smútku a bezútešnej bolesti. Tí, ktorí Ti to všetko spôsobili, stoja pod Tvojím krížom. Neodišli, aby Ťa nechali aspoň samého zomrieť. Zostávajú. Smejú sa. Domnievajú sa, že majú pravdu a že práve Tvoj stav je toho najočividnejším dôkazom. Dôkazom, že to, čo urobili, je vyplnením najsvätejšej spravodlivosti, bohoslužbou, na ktorú môžu byť hrdí. A preto sa smejú. Posmievajú sa, rúhajú sa. A na Teba dolieha, skľúčenejšie než všetky telesné bolesti, bezútešnosť nad takou zlobou. Môžu byť ľudia schopní takejto hrubosti? Kde je ešte medzi Tebou a nimi niečo spoločné? Smie jeden človek druhého tak na smrť utrápiť? Klamstvom, pokrytectvom, zradou, . . . tak trápiť na smrť, a pritom byť presvedčený o svojom práve, nevine a poslaní sudcu?

A Boh to vo svojom svete dopustí? Dovolí, aby do neho vnikol víťazoslávny smiech  výsmech nepriateľov?

Pane, naše srdce by sa zlomilo v zúrivom zúfalstve. My by sme preklínali nepriateľa a Boha tiež. My by sme kričali a ako šialení lomcovali pribitými rukami a chceli ešte raz zdvihnúť päsť. Ty však hovoríš: "Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia". Aký nepochopiteľný si, Ježišu. Kde možno ešte nájsť v Tvojej zmučenej, bolesťou rozrytej duši nejaké miesto, na ktorom toto slovo môže rozkvitnúť? Si nepochopiteľný. Miluješ svojich nepriateľov. Odporúčaš ich svojmu Otcovi. Modlíš sa za nich. Hovoríš, že nevedia, čo robia. Oni naozaj nevedeli o Tvojej láske k nim, pretože tú môže spoznať len ten, kto sám Teba miluje. Lebo len z lásky sa zrodí odpoveď za darovanú lásku. Vyslov aj nad mojimi hriechmi slovo odpustenia Tvojej nepochopiteľnej lásky. Povedz aj za mňa Otcovi: Odpusť mu, lebo nevedel, čo robí . . . Daj, nech na Tvoje prvé slovo na kríži myslím zakaždým, keď bezmyšlienkovite tvrdím v modlitbe "Otče náš", že odpúšťam svojim vinníkom. Ó, môj Bože, na Kríži Lásky, neviem , či je mi naozaj niekto niečo dlžný, čo by som mu mohol odpustiť. Ale aj tak potrebujem silu, aby som zo srdca odpustil tým, ktorých moja pýcha a sebaláska vníma ako nepriateľov. (tlač textu)