Najčastejšie otázky k vysluhovaniu sviatostí a svätenín

Predtým než nás budete kontaktovať, pozrite sa, či odpoveď, ktorú hľadáte, nenájdete v týchto najčastejších otázkach.

Kňaza farnosti – farára môžete kontaktovať v kostole hneď po svätej omši,  v  úradných hodinách a v súrnom prípade počas dňa na farskom úrade.

KRST DIEŤAŤA

je potrebné dohodnúť si vopred u kňaza farnosti.

Nahlásiť krst môže len rodič dieťaťa. Potrebným dokladom je rodný list dieťaťa, ktorý si prineste so sebou.

Ak nemáte kánonické trvalé bydlisko v Ivanke pri Dunaji, je potrebné, aby ste si pred nahlásením krstu dieťaťa u nás vyžiadali tzv. „prepustenie ku krstu“ z farnosti, v ktorej bývate.

Rodičia musia pred krstom absolvovať krstnú náuku.

Ak rodičia dieťaťa nie sú cirkevne zosobášení, ochotne im vyjdeme v ústrety pri náprave ich zväzku.  Ak rodičia dieťaťa nie sú cirkevne zosobášení alebo nežijú spolu, je potrebné priniesť Krstný list určeného krstného rodiča, v ktorom bude záznam aj o prijatí birmovania, Eucharistie a sviatostného sobáša. Krstný list krstnému rodičovi vystavia na farskom úrade v mieste jeho krstu.

Pred krstom odporúčame rodičom aj krstným rodičom prijať sviatosť zmierenia.

Ak je Vaše dieťa v 3. ročníku základnej školy a ešte nie je pokrstené, krst mu môže byť vyslúžený pred slávnosťou Prvého svätého prijímania. Podrobnosti Vám budú vysvetlené vo farskej kancelárii.

Na krst je potrebné si zabezpečiť krstnú košieľku a krstnú sviecu.

Podmienky dovoleného prijatia sviatosti krstu u dieťaťa:

  • Aspoň jeden z rodičov alebo zákonných zástupcov s krstom súhlasil.
  • Musí byť zdôvodnená nádej, že dieťa bude vychovávané v katolíckom náboženstve. Inak sa obrad s patričným vysvetlením rodičom odloží.
  • V nebezpečenstve smrti dieťaťa katolíckych aj nekatolíckych rodičov sa krstí toto dieťa dovolene aj bez súhlasu, ba aj proti vôli rodičov.
  • Nemožno odoprieť krst dieťaťa len z dôvodu, že rodičia nie sú cirkevne zosobášení.

Krstní rodičia

Požiadavky na krstného rodiča podľa Kódexu kanonického práva (Kán. 874):

  • 1. Aby niekto bol pripustený na prijatie úlohy krstného rodiča, je potrebné:
  • aby ho určil sám krstenec alebo jeho rodičia, alebo ich zástupca, alebo ak títo chýbajú, farár alebo vysluhovateľ, a aby bol schopný a mal úmysel plniť túto úlohu;
  • aby zavŕšil 16-ty rok života, ak diecézny biskup nestanovil iný vek alebo ak sa farár alebo vysluhovateľ domnievajú, že z oprávneného dôvodu treba pripustiť výnimku;
  • aby bol katolík, pobirmovaný a ktorý už prijal najsvätejšiu Eucharistiu, a viedol život primeraný viere a úlohe, ktorú má prijať;
  • aby nebol postihnutý nijakým kánonickým trestom, zákonne uloženým alebo vyhláseným;
  • nesmie byť otcom alebo matkou krstenca.
  • 2. Pokrstený, ktorý patrí do nekatolíckej ekleziálnej spoločnosti, sa má pripustiť jedine spolu s katolíckym krstným rodičom, a to iba ako svedok krstu. (KKP kán. 874)

KRST DOSPELÝCH

Ak ste dospelý a máte záujem o prijatie sviatosti krstu, birmovania a Eucharistie, prihláste sa u kňaza farnosti alebo vo farskej kancelárii v úradných hodinách. Prineste si zo sebou Rodný list.

Dospelý človek, aby mohol byť pokrstený, musí spĺňať nasledujúce podmienky: musí prejaviť vôľu prijať krst; byť poučený o pravdách viery; poznať povinnosti kresťanského života;  katechumenátom sa osvedčil v kresťanskom živote. Pred krstom má úprimne oľutovať svoje hriechy.

K hodnému prijatiu sviatosti sa vyžaduje aspoň viera („Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený Mk 16,16) a ľútosť nad spáchanými hriechmi („Kajajte sa teda, obráťte sa, aby sa zastreli vaše hriechy Sk. 3,19).

KRSTNÝ LIST

je dokument, ktorý slúži výhradne na cirkevné účely. Je to aktuálny výpis z matriky pokrstených.

  • Krstný list vám vystavíme na počkanie vo farskej kancelárii v úradných hodinách.
  • Krstný list vydávame na základe Zákona č. 18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov dotknutej osobe, zákonnému zástupcovi (v prípade maloletých) alebo osobe, ktorá sa preukáže písomným splnomocnením.
  • V prípade, že sa nemôžete dostaviť osobne, môžete nám napísať Žiadosť o vystavenie krstného listu, ktorá bude obsahovať Dôvod žiadosti, Meno a rodné priezvisko (priezvisko v čase krstu), dátum narodenia, približný rok krstu, názov a adresu farnosti, ktorá si od vás žiada tento dokument alebo v ktorej si dokument môžete osobne vyzdvihnúť. Krstný list zašleme do uvedenej farnosti. 

Svätý krst je základom celého kresťanského života, vstupnou bránou do života v Duchu Svätom,
ako aj bránou, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam.

Krstom sme oslobodení od hriechu a znovuzrodení ako Božie deti, stávame sa Kristovými údmi, sme začlenení do Cirkvi
a dostávame účasť na jej poslaní (KKC 1213).

Forma prijatia Krstu

Leje sa voda na hlavu pričom sa hovorí:

M., ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Krst je schopný platne prijať každý nepokrstený človek a len človek v stave pozemského putovania. Pokrstiť sa majú, pokiaľ to situácia dovoľuje, aj potratové plody, ak ešte žijú. Mŕtvi ľudia, ani ich plody sa nekrstia. Všetci kresťania majú účasť na všeobecnom kňažstve a mali by pokladať za povinnosť vedieť správne krstiť, ale len v prípade nutnosti.

Použitá a odporúčaná literatúra:
1. Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava: SSV, 1998; 2. Kódex kánonického práva. Trnava: KBS: SSV, 1996; 3. Sväté písmo Starého i Nového zákona. Rím: SÚCM, 1995; 4. Gerčak, F.: Poznaj a ver : sviatosti. Bardejov 2002; 5. Michalov,J.: Sedem sviatostí. Bratislava, LÚČ 2002.

Príprava na prvé sväté prijímanie u detí

Vážení rodičia, už pri krste Vášho dieťaťa ste sa spolu s krstnými rodičmi zaviazali viesť dieťa svojou výchovou k viere v Boha a slúžiť mu verne v Katolíckej cirkvi. Pravidelná účasť dieťaťa aj rodiča na svätých omšiach (v každú nedeľu a v prikázané sviatky) je prejavom  záujmu o duchovný život a výchovu v kresťanskej  viere.

U deti sa prvé sväté prijímanie (Eucharistia) vysluhuje vo veku minimálne 8 rokov, čiže v treťom ročníku ZŠ. Príprava na prijatie sviatosti sa koná na hodinách náboženstva v prvých troch ročníkoch, preto je potrebné, aby bolo dieťa zapísané na náboženstvo od prvého ročníka základnej školy. Bez navštevovania náboženstva nie je možné dieťaťu udeliť túto sviatosť.

Žiaci 3. ročníka odovzdajú záväzné prihlášky na farský úrad, alebo prostredníctvom katechétu. S prihláškou je potrebné doniesť aj krstný list dieťaťa, ak nie je krstené v našej farnosti.

Podmienky pre slávenie prvého sv. prijímania detí:

  • Účasť na bohoslužbách
  • Primerané vedomosti
  • Svedectvo o krste

Termín prvého svätého prijímania je určení podľa sviatku Veľkej Noci. Direktórium odporúča 5. alebo 6. Veľkonočnú nedeľu. Presný dátum prvého svätého prijímania je vždy vyhlásení vopred vo farských oznamoch.

Príprava na prvé sväté prijímanie u dospelých

Dospelí, ktorí sa rozhodli prijať sviatosť eucharistie sa prihlásia na farskom úrade, kde sa na ďalšom postupe dohodnú s kňazom. Prijatiu sviatosti predchádza príprava, ktorú musia všetci absolvovať.

Podmienkou k tomu, aby človek mohol prijať eucharistiu – sväté prijímanie, je milosť posväcujúca v duši, teda musí jej predchádzať sviatosť pokánia – svätá spoveď, človek musí svoje hriechy oľutovať.

K prijatiu sviatosti eucharistie je potrebné mať sviatosť krstu. Je potrebné doložiť krstný list.

Eucharistia – vďakyvzdanie

Pripomeňme si čo by sme mali vedieť o tejto „kráľovnej medzi sviatosťami“, pretože je prameňom a vrcholom života Cirkvi,  je osobným stretnutím sa so samým pôvodcom a darcom všetkých milostí – s Ježišom Kristom.

Eucharistia  je to sviatosť, v ktorej Ježiš Kristus je opravdivo prítomný pod spôsobom chleba a vína so svojím Telom a Krvou, aby sa obetoval nekrvavým spôsobom nebeskému Otcovi a veriacim sa dával za pokrm duše a dával im účasť na Božom živote.

Prijímanie Eucharistie tým, že prijímame samotného Krista, spôsobuje v človeku nesmierne milosti: zjednotenie s Kristom ako hlavou mystického tela, Cirkvi a jednota veriacich, ako jednotlivých údov tohto tajomného tela. V krste sme boli povolaní, aby sme tvorili jedno telo. Eucharistia uskutočňuje toto povolanie.

Úctu ku Kristovej prítomnosti pod spôsobmi chleba a vína prejavujeme okrem iného aj pokľaknutím alebo hlbokým úklonom na znak adorácie Pána: „Katolícka Cirkev vzdávala a vzdáva tento kult adorácie, ktorý patrí sviatosti Eucharistie, nielen počas slávenia omše, ale aj mimo neho tak, že: s najväčšou starostlivosťou uchováva konsekrované hostie, vystavuje ich, aby ich veriaci slávnostne uctievali, a nosí ich v procesii na radosť ľudu zhromaždeného vo veľkom počte.

Cirkev  vrelo odporúča veriacim, aby prijímali svätú Eucharistiu v nedeľu a v prikázané sviatky, alebo ešte častejšie, aj každý deň.

Cirkev ukladá veriacim povinnosť, aby sa v nedeľu a na prikázané sviatky zúčastnili na božskej liturgii, čiže svätej omši a aby aspoň raz do roka prijali Eucharistiu, podľa možnosti vo veľkonočnom období, pripravení sviatosťou zmierenia.

NAHLÁSENIE SOBÁŠA

Sobáš nahlasuje aspoň jeden zo snúbencov v kancelárii farského úradu v úradných hodinách. Ak vám nevyhovuje termín úradných hodín, alebo môžete osloviť kňaza farnosti po každej svätej omši.

Základným predpokladom pre sobáš v katolíckom kostole je, že aspoň jeden zo snúbencov je pokrstený katolík.

Záväzne zapísať termín sobáša prichádzajte aspoň tri mesiace pred plánovaným termínom. Štandardne sobášime LEN V SOBOTU v popoludňajších hodinách, mimo adventného a pôstneho obdobia. Konkrétny termín a čas záväzne dohodnete s kňazom farnosti v kancelárii farského úradu.

    • termíny sobášov na mesiace január až marec – zapisujeme od októbra predchádzajúceho roku
    • na mesiace apríl až november – zapisujeme po sviatku Zjavenia Pána (6.1.)

Ak žijete alebo pracujete v zahraničí a nemôžete sa dostaviť osobne na farský úrad, kontaktujte nás telefonicky, aspoň šesť mesiacov pred plánovaným termínom.

SOBÁŠ SO SV. OMŠOU

Pokiaľ majú snúbenci záujem o sobáš so svätou omšou, je potrebné to dohodnúť hneď pri zapisovaní termínu. Berieme ako samozrejmosť, že obaja snúbenci v tomto prípade môžu pristúpiť, a aj pristúpia, v sobášnej sv. omši k svätému prijímaniu! (Pozn.: tzn. snúbenci sú katolíci, ktorí už prijali 1. sv. prijímanie)

DOKLADY POTREBNÉ PRE UZATVORENIE MANŽELSTVA

  1. Krstné listy žiadateľov, ak neboli pokrstení v našej farnosti, sú potrebné originály. Krstné listy ku dňu spisovania cirkevnej sobášnej zápisnice nesmú byť staršie ako 3 mesiace.
  2. Sobášna licencia (kán. 1115 CIC) – je potrebná, ak katolícka stránka nemá trvalé alebo prechodné bydlisko v Ivanke pri Dunaji, alebo sa tu nezdržiava aspoň tri mesiace. Licenciu udeľuje farár trvalého bydliska.
  3. Predložiť  údaje o svedkoch ženícha a nevesty. Na svedkov nie sú kladené žiadne podmienky na prijaté sviatosti, ani na vierovyznanie. Údaje o svedkoch tvoria prílohu sobášnej zápisnice, vyplňte ju prosím čitateľne PALIČKOVÝM PÍSMOM.
  4. Štátnu sobášnu zápisnicu z Matričného úradu v Ivanke pri Dunaji, spolu s rodnými listami žiadateľov.
  5. Prípadne ďalšie dokumenty, ak to okolnosti vyžadujú
  6. Ak máte všetky vyššie uvedené dokumenty k dispozícii, oznámte nám to a dohodneme si termín spísania cirkevnej zápisnice. Spísanie cirkevnej zápisnice je v kancelárii farského úradu. Na tomto stretnutí musia byť prítomní obidvaja snúbenci!

POZOR!
V prípade nedodržania termínov z vašej strany alebo nedodania potrebných dokumentov, vám nemôžeme zaručiť, že sa sobáš uskutoční v dátume, ktorý ste si záväzne dohodli.

PRÍPRAVA K SVIATOSTI MANŽELSTVA

Je nutné prihlásiť sa a absolvovať katolícky kurz predmanželskej prípravy, ktorý Vám vyhovuje s ohľadom na vaše časové možnosti a termín sobáša. Po jeho absolvovaní nám prinesiete: Potvrdenie o absolvovaní.

Prihlásiť sa môžete na: http://www.domanzelstva.sk/web/do-manzelstva

Pozn.:
Kurz predmanželskej prípravy môžete absolvovať vopred, nezávisle od toho, či máte už záväzne zapísaný termín sobáša a to až 12 mesiacov pred plánovaným termínom.

Aby sviatosť manželstva snúbenci prijali s úžitkom, musia byť v stave milosti. Tým, ktorí už pristúpili k prvému sv. prijímaniu sa odporúča, aby sa spytovaním svedomia pripravili, a v týždni pred uzavretím manželstva pristúpili k sviatosti zmierenia. Tiež sa odporúča, aby pri sobášnom obrade, resp. sobáši so svätou omšou prijali Eucharistiu..

Štruktúra sobášneho obradu

Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena ustanovujú medzi sebou spoločenstvo celého života a ktorá svojou prirodzenou povahou je zameraná na dobro manželov, ako aj na plodenie a výchovu detí, Kristus, Pán povýšil medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti. (Kán. 1055)

ČASTO KLADENÉ OTÁZKY V SÚVISLOSTI S UZAVRETÍM MANŽELSTVA V KOSTOLE SV. JÁNA KRSTITEĽA:

  1. Koľko stojí sobáš? Koľko platíme?

Vysluhovanie sviatostí je bezplatné, od veriacich sa však očakáva, že milodarom podporia prevádzku kostola a podieľajú sa na nákladoch, ktoré sú spojené so sobášnym obradom.
Štandardne totiž pre každý sobášny obrad zabezpečujeme nasledovné:

    • organistu
    • kostolníka
    • kvetinovú výzdobu
    • administratívne úkony spojené so sobášom (poštovné, matričné náklady a pod.)
    • osvetlenie, a v zime aj vykurovanie kostola.

Milodar môžete odovzdať v sakristii kostola pred alebo po obrade.

  1. Čo je dovolené v rámci sobášneho obradu?

Keďže priestory chrámu sú posvätné, prosíme o dodržiavanie nasledovných pokynov:

    • fotografa a kameramana upozornite na rešpektovanie posvätného priestoru. Fotograf, kameraman pred sobášnym obradom dostane od farára pokyny, kde sa môže pri svojej činnosti pohybovať. Oblečenie fotografa a kameramana, ako aj správanie má zodpovedať slávnostnej udalosti; 
    • nepodávajte alkoholické nápoje v kostole ani v priestoroch pred ním, aby celý obrad prebehol nerušene a dôstojne;
    • nesypte ryžu, konfety a lupienky z kvetov (farbí to dlažbu a ťažko sa to odstraňuje);
    • papier z kytíc kvetov patrí do odpadového koša, nenechávajte ho pohodený v lavici kostola.

  1. Aké piesne sa hrajú počas sobáša?

Hudobnú časť liturgického obradu sviatosti manželstva (organ, spev) si môžete dohodnúť osobne s organistom po svätej omši vo Farskom kostole.

  1. Čo je treba zabezpečiť k sobášu?

K sobášu si potrebujete zakúpiť snubné prstene a kríž na manželskú prísahu. Ak si kríž neprinesiete, k prísahe použijeme kríž, ktorý patrí k inventáru kostola.

Prípadné ďalšie otázky zodpovieme osobne pri našich stretnutiach.

Prajeme vám hojnosť Božích milostí a ustavičnú ochranu Panny Márie na vašej spoločnej ceste životom!

„Nastúpiť na cestu manželského povolania znamená učiť sa manželskej láske deň čo deň, rok čo rok,
láske z hľadiska duše a tela.“ — Ján Pavol II.

Manželská láska
je najvyššou formou ľudskej lásky, lebo je najslobodnejšou, spočíva v slobodnom výbere. Manželia si jeden druhého vyberajú slobodne. Manželská láska nespočíva jednoducho v tom, že sa dvaja ľudia spolu dobre cítia alebo sa navzájom dopĺňajú, ani v tom, že sa citovo zblížia a je im spolu dobre, alebo v tom, že sa navzájom potrebujú. Vzájomná príťažlivosť je iba podmienkou manželskej lásky, ale nie jej podstatou. Až vtedy, keď sa muž a žena slobodne rozhodnú darovať svoj život tomu druhému bez výhrad, keď urobia slobodné a neodvolateľné rozhodnutie prežiť spolu život, keď sa otvoria pre prijatie potomstva a prejavia toto rozhodnutie verejne, vtedy hovoríme o manželskej láske. Keď chýba niečo z týchto prvkov, nejde o manželskú lásku.

Milosť obsiahnutá vo sviatosti manželstva má byť pomocou pre muža a ženu, aby sa dokázali milovať, nesebecky darovať svoj život druhému a spoločne vrastať do vzájomnej jednoty. Boh túži po tom, aby každý manželský pár mohol čerpať z moci obsiahnutej vo sviatosti manželstva, aby každý manželský pár prežíval Kristovu prítomnosť vo svojom strede a pozýval ho do svojho manželského zväzku.

Príbuzní chorého, ktorý je v blízkom nebezpečenstve smrti, nech čím skôr upovedomia o jeho stave kňaza, aby chorého zaopatril svätými  sviatosťami. Netreba čakať, kým sa zdravotný stav zhorší.

V prípade, že nezastihnete kňaza na fare
+421 2 4594 3897

V súrnych prípadoch u zomierajúceho, môžete osloviť kňazov Jezuitov v kaštieli
+421 402 59 222

Pozn.: Prosíme, aby ste tento kontakt využívali výlučne na zavolanie kňaza k chorému či zomierajúcemu.

Pri zomierajúcom sa odporúča modliť Korunku Božieho milosrdenstva, sv. ruženec a iné modlitby, ktorými sprevádzame jeho odchod do večnosti.

Ak je zomierajúci už v stave agónie, aj vtedy je potrebné kňaza zavolať. Vyslúžením sviatosti pomazania chorých mu kňaz môže sprostredkovať osobitnú Božiu milosť – odpustenie hriechov,  ak dotyčný má habituálny úmysel,  neodvolal túžbu zomrieť ako veriaci, zmierený s Bohom.

Sviatosť pomazania chorých u zomierajúceho Cirkev nevysluhuje iba tým, ktorí zatvrdilo odmietajú kňaza a vyslovene si neželajú vysluhovanie sviatostí v hodine smrti. Cirkev rešpektuje slobodné rozhodnutie každého človeka a nevnucuje sa. Boh môže vo svojom milosrdenstve dať každému svoju milosť, preto je potrebné aj takému človekovi hovoriť modlitbu ľútosti,  čo môže urobiť každý veriaci. Takto si zomierajúci môže v poslednej chvíli vzbudiť ľútosť, hoci len vo svojej mysli a zomrieť zmierený s Bohom.
(čerpané z Katolíckych novín  KN 2004 a Prameň z Boha, 1998)

Je potrebné dohodnúť si s kňazom farnosti deň a čas pochovania zomrelého
(pochováva sa v pondelok až sobotu).

Pohrebná služba

Nepretržite

Telefón: +421 948 303 818 alebo +421 908 556 955
Správca cintorína a Domu smútku Ing. Peter Augustovič

Pohrebné obrady vrátane sv. omše bývajú podľa dohovoru s pozostalými. Pre nahlásenie pohrebu je potrebné priniesť na faru kópiu listu o prehliadke zosnulého. Treba počítať s tým, že pohreb môže byť najskôr po uplynutí zákonnej lehoty 48 hodín od skonania zosnulého.

–

Konferencia biskupov Slovenska zverejnila na svojej internetovej stránke preklad Inštrukcie “Ad resurgendum cum Christo” ohľadom pochovávania zomrelých a uchovávania popola v prípade kremácie.  Ide o dokument, ktorý vydala koncom októbra Kongregácie pre náuku viery.

INŠTRUKCIU je možné nájsť TU (v textovej verzii).

–

Dňom smrti sa pre kresťana začína na konci jeho sviatostného života dovŕšenie jeho znovuzrodenia, ktoré sa začalo v krste, konečné „pripodobnenie“ „obrazu Syna“, udelené pomazaním Ducha Svätého, a účasť na hostine Kráľovstva, ktorá bola anticipovaná v Eucharistii, hoci ešte potrebuje posledné očistenia, aby si mohol obliecť svadobné rúcho. (KKC 1682)

Cirkev, ktorá ako matka  sviatostne nosila kresťana vo svojom lone počas jeho pozemského putovania, sprevádza ho aj na konci jeho cesty, aby ho odovzdala „do Otcových rúk“. V Kristovi obetuje Otcovi dieťa jeho milosti a v nádeji ukladá do zeme semeno tela, ktoré vstane v sláve. Toto obetovanie sa plne slávi v eucharistickej obete; požehnania pred jej slávením a po ňom sú sväteniny. (KKC 1683)

Sviatosť zmierenia
je v našej farnosti vysluhovaná  vo všedné dni 30 minút pred sv. omšou
a v nedeľu počas svätých omší.
Zmeny sledujte v aktuálnych farských oznamoch.

Na prvé piatky, Vianoce a Veľkú noc
bude termín sviatosti zmierenia uvedený vo farských oznamoch.

V  prípade potreby pristúpiť k sviatosti zmierenia v inom čase, môžete využiť spovednú službu aj v blízkej Bratislave.

Na prijatie tejto sviatosti sa treba pripraviť spytovaním svedomia vo svetle Božieho slova. Najvhodnejšie texty na tento cieľ treba hľadať v Desatore, v Pätore cirkevných prikázaní a v morálnej katechéze evanjelií a listov apoštolov – v reči na vrchu a v ponaučeniach apoštolov. (Snažím sa pozrieť na seba Božím pohľadom a nie čo si o sebe myslím ja.)

Podľa prikázania Cirkvi každý veriaci, keď dosiahol vek usudzovania, je povinný úprimne sa vyspovedať zo svojich ťažkých hriechov aspoň raz do roka. Kto si je vedomý, že sa dopustil smrteľného hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu, ani keby pociťoval veľkú ľútosť, skôr, ako by prijal sviatostné rozhrešenie, ibaže by mal vážny dôvod pristúpiť k prijímaniu a nebolo by mu možné vyspovedať sa.

Deti majú pristúpiť k sviatosti pokánia skôr, ako pristúpia k prvému svätému prijímaniu.

Každé obrátenie je dielom Božej milosti. Boh, ktorý zmieruje, dáva hriešnikovi lásku: „Nechajte sa zmieriť s Bohom“ (2 Kor 5, 20) a žiada: „Choď sa najprv zmieriť so svojím bratom“ (Mt 5, 24). Boh službou Cirkvi odpúšťa hriechy spáchané po krste alebo od poslednej spovede skrz kňazské rozhrešenie, ak ich človek-hriešnik opravdivo ľutuje, úprimne vyznáva a má vôľu vykonať zadosťučinenie.

Vysluhovateľom  tejto sviatosti je kňaz. Každý kňaz, ktorý spovedá, je pod veľmi prísnymi trestami viazaný zachovať absolútne tajomstvo, čo sa týka hriechov, z ktorých sa mu jeho kajúcnici vyznali. Čo kajúcnik vyznáva kňazovi, ostáva zapečatené sviatosťou.

*/ Literatúra:
1. J. Michailov: Sedem sviatostí, Lúč, 2002; 2. KKC, Spolok Sv. Vojtecha, 1999

 

Birmovanie je sviatosť, ktorá spočíva v osobitnom vyliatí Ducha Svätého, aké kedysi apoštoli dostali v deň Turíc. Sviatosť birmovania vtláča do duše človeka nezmazateľný duchovný „charakter“, ktorý znamená, že Ježiš Kristus ho označil pečaťou svojho Ducha a obdaril ho mocou z výsosti, aby bol jeho svedkom. Udeľuje znovuzrodenému duchovnú silu, napĺňa Duchom Svätým k vnútornému posilneniu a odvážnemu vyznaniu viery.

Sviatosť birmovania tvorí spolu s krstom a Eucharistiou jeden celok „sviatostí uvádzania do kresťanského života“, ktorého jednotu treba zachovať. Preto treba veriacim vysvetliť, že prijatie sviatosti birmovania je potrebné na dovŕšenie krstnej milosti. Veď pokrstených „sviatosť birmovania dokonalejšie spája s Cirkvou a bohato ich obdarúva osobitnou silou Ducha svätého, takže sú ako praví Kristovi svedkovia väčšmi povinní šíriť a brániť vieru slovom i skutkom.“ (KKC, 1285)

Podmienky prijatia sviatosti birmovania

Prijímateľ musí byť pokrstený, musí byť v stave milosti, vhodne poučený a schopný obnoviť krstné sľuby.  Každý birmovanec má mať podľa možnosti birmovného rodiča, ktorý sa má starať, aby si jeho birmovný syn/dcéra plnil povinnosti súvisiace s touto sviatosťou. Birmovný rodič má spĺňať podmienky platné pre krstných rodičov. Cirkev odporúča, aby birmovným rodičom bol jeden z krstných rodičov, ak je to možné (viď. Článok o krste). Sviatosť birmovania môže a má prijať každý pokrstený, ktorý ešte nebol birmovaný – raz za život.

Dary Ducha Svätého

dávajú duši jemnocit pre Boha, vnímavosť pre jeho hlas, pre jeho ruku, pre jeho vôľu. Je sedem darov Ducha Svätého:

Dar múdrosti – je nadprirodzená vliata schopnosť chápať zmysel života a vzťah človeka k Bohu.  Týmto darom Duch Svätý osvecuje a zdokonaľuje v nás čnosť viery.  Človek obdarený múdrosťou vidí v prírode Božie stopy a počuje ako hudbu vesmíru slová žalmu: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk“ (Ž 19, 2).

Dar rozumu – Je to dar ktorým sa osvecuje náš rozum, odhaľuje našej mysli Božiu vôľu.  Týmto darom sa nám otvára pravý zmysel Písma, lepšie chápeme a poznávame život.

Dar rady – v nás zdokonaľuje čnosť opatrnosti.

Dar sily – je božský dar, ktorý nás robí pevnými vo viere, dáva nám silu odporovať zlu a odvahu svedčiť slovami i skutkami o ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Kristovi. Tento dar posilňuje našu vôľu.

Dar poznania–  prenáša múdrosť a rozumnosť do praktickej polohy; zdokonaľuje v nás čnosť lásky k Bohu a k blížnemu a robí nás schopnými poznať a okúsiť Božie skutočnosti v ich najhlbších základoch a príčinách. Človek obdarený darom poznania má teda osobitnú schopnosť poznávať a konať, čo slúži na Božiu slávu, na spásu seba i blížneho. Všetko koná z lásky.

Dar nábožnosti –  zdokonaľuje v nás mravnú čnosť spravodlivosti a čnosť nábožnosti a modlitby. Vedie nás k Bohu v synovskej dôvere, láske a nežnosti.  Dar nábožnosti v nás vzbudzuje lásku a úctu ku všetkému, čo je v úzkej spojitosti s Bohom.

Dar bázne pred Pánom – zdokonaľuje v nás čnosť nádeje. Bázeň pred Pánom, to nie je strach otrocký, ale synovský, totiž, že sa bojíme uraziť Boha a stratiť Božiu milosť.  Taktiež si uvedomujeme strašnú nebezpečnosť hriechu. Nešťastím veriacich je, že sa neboja hriechu, alebo nepokladajú hriech za niečo hrozné. U mnohých sa stráca pocit viny, a to je veľmi nebezpečné. Veď ide o večnú spásu Preto je tak veľmi dôležité rozvíjať dar nábožnosti.

Dôležité informácie o sviatosti birmovania je možné nájsť v kánonoch 879-896 Kódexu kánonického práva.

Choroba a utrpenie vždy patrili k najťažším problémom, ktoré človek skusuje v tomto živote. V chorobe spoznáva svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia a svoju konečnosť, ale človeku môže tiež pomáhať v dozrievaní: pomáha mu poznávať v živote nepodstatné a obracať sa k tomu, čo je dôležité. Choroba človeka veľmi často donúti hľadať Boha a navrátiť sa k nemu.
Je potrebné sprostredkovať chorému stretnutie s Kristom prostredníctvom modlitieb a sviatostí, ktoré v osobe Ježiša Krista vysluhuje kňaz. Ide o sviatosť zmierenia, sviatosť pomazania chorých a Oltárnu sviatosť.

„Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí” (Mt 9, 12). Ježiš – Boh je tým lekárom, ktorý má moc uzdraviť telo i dušu človeka. Mnohí za ním prichádzali, aby sa ho mohli dotknúť, „lebo vychádzala z neho sila a uzdravovala všetkých” (Lk 6, 19).

Sviatosť pomazania chorých

má udeliť osobitnú milosť kresťanovi, ktorý prežíva ťažkosti, súvisiace s chorobou alebo starobou. Prijať sväté pomazania má veriaci už vtedy, keď je vážnejšie chorý.

Podstata slávenia tejto sviatosti spočíva v pomazaní chorého posväteným olejom na čelo a ruky (v rímskom obrade), ale aj na iné časti tela (vo východnom obrade) a vo sviatostných slovách, ktoré sprevádzajú pomazania.

Účinky sviatostného pomazania, ktoré človek prijíma, sú:

  • Zjednotenie trpiaceho s Kristovým umučením pre vlastné dobro chorého i pre dobro celej Cirkvi;
  • Posilnenie, pokoj, odvaha kresťansky znášať utrpenia choroby alebo staroby;
  • Odpustenie hriechov, ak chorý už nemohol prijať sviatosť pokánia; návrat zdravia, ak to zodpovedá duchovnej spáse;
  • Príprava na prechod do večného života.

„Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu.“ (Jak 5, 14-15)

Treba pripomenúť, že po Druhom vatikánskom koncile sa zmenili podmienky prijímania sviatosti pomazania chorých. Táto sviatosť sa už nenazýva a ani nechápe ako posledné pomazanie, ktoré sa v minulosti vysluhovalo len zomierajúcim, ale je určená chorým a starým ľuďom. Z tohto pohľadu môže človek prijať sviatosť pomazania chorých aj viac ráz v živote, dokonca aj opakovane počas tej istej choroby, ak sa zdravotný stav človeka zhorší alebo ak sa u starého človeka stupňuje slabosť. (Pokladať sviatosť pomazania chorých za sviatosť umierajúcich sa prieči slovám svätého apoštola Jakuba (Jak 5, 14-15), ktorý hovorí o možnom uzdravení, a je to v rozpore aj s modlitbami Cirkvi pri pomazaní, v ktorých je reč o možnosti návratu chorého k jeho predošlým prácam.)

Nielen kňazi, ale i príbuzní a ostatní veriaci by mali povzbudzovať chorých na prijatie tejto sviatosti, poučovať ich o zmysle ľudskej choroby v tajomstve spásy a nabádať ich, aby spájali svoje utrpenie s trpiacim Kristom. Chorí majú cítiť, že nie sú sami, ani zbytoční, ani na ťarchu, ale že ich utrpenie má význam, lebo svojimi obetami môžu spolupracovať na duchovnej obnove svojej rodiny, farnosti i Cirkvi.

Pri vysluhovaní sviatosti pomazania chorých by človek nemal ostať s kňazom sám, lebo táto sviatosť sa má sláviť v spoločenstve. Chorý by mal byť obklopený príbuznými alebo veriacimi z cirkevného spoločenstva a tí by sa mali usilovať o príjemnú duchovnú atmosféru, v ktorej by cítil ich blízkosť a duchovnú spolupatričnosť.

Ak je chorý v nebezpečenstve smrti, o to naliehavejšou povinnosťou príbuzných či veriacich z cirkevného spoločenstva je zavolať kňaza. Prirodzene, že je lepšie zavolať kňaza skôr, aby mohol chorý prijať sviatosti pri plnom vedomí, no keď sa to nestihne a chorý je už v stave agónie, aj vtedy je potrebné kňaza zavolať. Hoci sa už dotyčný nemôže spovedať, kňaz s ním vzbudí ľútosť, dá mu rozhrešenie a udelí mu úplne odpustky. Vyslúžením sviatosti pomazania chorých mu môže sprostredkovať osobitnú Božiu milosť – odpustenie hriechov, ak to chorý nemohol prijať vo sviatosti pokánia – ktorá pôsobí aj vtedy, ak sa táto sviatosť udeľuje človekovi v bezvedomí. Pôsobenie Božej milosti je o to silnejšie, ak dotyčný má habituálny úmysel, to znamená, že v živote si vzbudil a neodvolal túžbu zomrieť ako veriaci, zmierený s Bohom.

Keď je už jasné, že dotyčný zomrel, vtedy kňaz nemôže vyslúžiť sviatosť pomazania chorých, ale do určitého času od okamihu smrti môže dať zomrelému podmienečné rozhrešenie. V prípade, že od smrti človeka uplynul dlhší čas, kňaz môže prísť do rodiny zosnulého na pastoračnú návštevu, ktorej cieľom je pomodliť sa za spásu jeho duše a povzbudiť pozostalých v nádeji na opätovné stretnutie s ním vo večnosti.

V situácii blížiacej sa smrti je dôležité aj sväté prijímanie, ktoré zomierajúci prijíma ako viatikum – pokrm na cestu do večnosti. Prijatie Eucharistie počas prechodu z pozemského do večného života má pre zomierajúceho osobitný význam, lebo z nej pramení nádej, že kto je Kristovo telo a pije jeho krv, obsiahne večný život a Pán ho vzkriesi v posledný deň.

Sviatosť pomazania chorých môže žiadať aj nepraktizujúci kresťan – ak si takýto človek želá vo chvíli smrti vyslúženie tejto sviatosti, alebo ak na odporučenie svojho okolia sa nestavia proti nej, je potrebné kňaza zavolať a požiadať ho o túto sviatosť. Sviatosť pomazania chorých Cirkev nevysluhuje iba tým, ktorí zatvrdilo odmietajú kňaza a vyslovene si neželajú vysluhovanie sviatostí v hodine smrti. Cirkev rešpektuje slobodné rozhodnutie každého človeka a nevnucuje sa. Boh môže vo svojom milosrdenstve dať každému svoju milosť, preto je potrebné aj takému človekovi hovoriť modlitbu ľútosti (do ucha, ak je v bezvedomí), čo môže urobiť každý veriaci, nielen kňaz. Takto si zomierajúci môže napríklad v poslednej chvíli vzbudiť ľútosť, hoci len vo svojej mysli, a tak aj naším pričinením môže zomrieť zmierený s Bohom.

Sviatostné pomazanie nemožno brať ako nejaký magický obrad, ktorý automaticky zaručuje chorému uzdravenie. Pomazanie chorých je v prvom rade sviatosťou viery. Viera pohýna chorého prijať svoju časť utrpenia a splniť svoje poslanie v Cirkvi: upozorniť zdravých na podstatné a trvalé hodnoty, o ktoré sa treba starať, vyzdvihnúť pravdu, že len Kristovo umučenie a zmŕtvychvstanie, s ktorým sa spájame, môže zachrániť náš smrteľný život od prázdnoty a napokon obohacovať Boží ľud o zásluhy utrpenia.

Použitá literatúra:
ThDr. JOZEF KOREM, Katedra pastorálnej teológie, Teologická fakulta Košice, KN 2004;
Dr. Karol Korper Prameň z Boha, 1998

Vďaka krstu majú všetci veriaci účasť na Kristovom kňazstve –  „spoločné kňazstvo veriacich“. Celá Cirkev je kňazským ľudom.

Jestvuje aj iná účasť na Kristovom poslaní, služobné kňazstvo. Je to účasť služby udelenej sviatosťou posvätného stavu, ktorej úlohou je slúžiť v mene a v osobe Krista v spoločenstve.

Sviatosť posvätného stavu (sem patrí sviatosť kňazstva a sviatosť manželstva) sú zamerané na spásu iných. Prispievajú aj k osobnej spáse, ale prostredníctvom služby iným. Keďže kňazi majú svoj podiel na apoštolskom poslaní, Boh im udeľuje milosť byť služobníkmi Ježiša Krista medzi pohanmi vo svätej službe evanjelia, aby sa pohania stali ľúbeznou obetou, posvätenou Duchom Svätým.

Cieľom kňazského účinkovania a života je sláva Boha Otca v Kristovi. Kňazi,  či prinášajú eucharistickú obetu a vysluhujú ostatné sviatosti,  pričiňujú sa tým o väčšiu slávu Božiu a zároveň povznášajú ľudí k Božiemu životu. Toto všetko plynie z veľkonočného tajomstva Kristovho a dovŕši sa slávnym príchodom Krista Pána, keď on sám odovzdá kráľovstvo Bohu a Otcu.  Kňazi, sú vyvolení spomedzi ľudí a ustanovení za zástupcov ľudí pred Bohom, aby prinášali dary a obety za hriechy, nažívajú s ostatnými ľuďmi ako s bratmi.

Veľkodušnosť voči Bohu nikdy neoľutujete. Benedikt XVI
Vysvätená služba kňazstva sa udeľuje a vykonáva v troch stupňoch: v stupni biskupov, kňazov a diakonov. Udeľovať sviatosť posvätného stavu v jeho troch stupňoch patrí biskupom.

Úlohy a právomoci jednotlivých stupňov kňazstva

Biskup

Dostáva plnosť sviatostí posvätného stavu, plnosť apoštolskej právomoci, pretože biskupi sú nástupcami apoštolov. Biskupi  majú účasť na apoštolskej zodpovednosti za celú Cirkev a na poslaní celej Cirkvi pod autoritou rímskeho pápeža, nástupcu svätého Petra.

Kňazi

Sú spojení s biskupmi v kňazskej hodnosti a zároveň od nich závisia pri vykonávaní svojich pastoračných úloh, sú pomocníkmi biskupa. Sľub poslušnosti, ktorý skladajú biskupovi pri vysviacke a biskupov bozk pokoja na konci liturgie vysviacky znamenajú, že biskup ich pokladá za svojich synov, svojich bratov a svojich priateľov a že oni sú mu zase zaviazaní úctou a poslušnosťou. Od biskupa dostávajú na starosť určité farské spoločenstvo, alebo určitú ekleziálnu službu. Kňaz: vykonáva všetko čo diakon a navyše vysluhuje sviatosť zmierenia, pomazania chorých, prináša Najsvätejšiu obetu. Birmuje len so splnomocnením. V Latinskej Cirkvi nemôže byť riadnym vysluhovateľom sviatosti birmovania a nemôže udeľovať sviatosť posvätného stavu.

Diakon

Je služobník vysvätený pre služobné úlohy v Cirkvi. Nedostáva služobné kňazstvo, ale vysviacka mu udeľuje dôležité úlohy v službe slova, Božieho kultu, pastoračnej správy a charitatívnej činnosti. Tieto úlohy má plniť pod pastorálnou autoritou svojho biskupa. Diakon krstí, číta pri svätej omši Evanjelium, prednáša homíliu, rozdáva Eucharistiu, posluhuje pri slávení Eucharistie, sobáši, pochováva, venuje sa rôznym charitatívnym službám, predsedá rôznym pobožnostiam, vysluhuje sväteniny. Nemôže spovedať ani slúžiť svätú omšu, nemôže premieňať Eucharistiu, birmovať, vysluhovať sviatosť posvätného stavu a pomazania chorých.

Históriu pôsobenia kňazov v našej farnosti si môžete pozrieť v kategórii Kňaz farnosti

 

Vysvätená služba kňazstva v našej farnosti sv. Jána Krstiteľa v Ivanke pri Dunaji

Slávenie primičnej svätej omše po vysvätení novokňaza je pre farnosť veľkou udalosťou. Na tento okamih čakajú farnosti dlhé roky, ba často aj desaťročia. Najstarší záznam o primíciách v Ivanke pochádza z r. 1887. Udalosť zaznamenal vo farskej kronike farár Jozef Ferenci: „Dňa 24. júla, na ôsmu nedeľu po Sv. Duchu slávil svoje primície v ivanskom kostole páter Cyriacus Hegedüs, františkán. Táto slávnosť tu bola po prvýkrát, taktiež maďarský jazyk prvýkrát bol použitý počas sv. omše, reč slovenská až po sv. omši“.  Kto bol Cyril Hegedüs a prečo mal primície v Ivanke, kronika neuvádza.

Oveľa neskôr v nej nachádzame záznam, že  29. júna 1911 slávil v ivanskom kostole primície mladší brat miestneho farára Mikuláša Martiniho – Karol Martini, rodák z Trnavy. Jeho rodičia bývali na fare a viedli domácnosť a hospodárstvo svojho syna farára, čo vysvetľuje, prečo sa primície mladšieho syna  konali v Ivanke.

Ďalšie primície, na ktoré sa môžu pamätať najstarší ivanskí farníci sa konali 29. septembra 1940. O nich sa v záznamoch nachádza len jedna strohá veta: „Primície mal Ján Magula, salezián, syn miestneho občana“. O jeho ďalšom osude sa náhodne dozvedáme z reportáže cestovateľov po južnej Amerike. Píšu v nej, že v Peru neďaleko mesta Barrancy leží pri mori rybárske mestečko Puerto Chico, kde v kostolíku Márie Auxiliadory už vyše 30 rokov pôsobí otec Juan Magula z Ivanky pri Dunaji. Do Južnej Ameriky poslali otca Magulu saleziáni. Po príchode do Peru začal „padre Juan“, ako ho všetci nazývali, učiť v škole náboženstvo, spev, filozofiu a pôsobil v nemocnici ako kaplán. Kostolík v Puerto Chico postavil sám na vlastné náklady v r. 1970. V čase písania reportáže (1995) mal padre Juan 84 rokov a zdravie mu už celkom neslúžilo. Vieme, že navštívil svoju vlasť, aj v ivanskom kostole slúžil sv. omšu, ale nemáme o tom záznam, ani viac nevieme o jeho ďalšom osude.

Dlhých 59 rokov čakala naša farnosť na ďalšiu primičnú slávnosť. 20. júna 1999 slúžil pri kaplnke sv. Rozálie primičnú sv. omšu ivanský farník Blažej Čaputa, ktorý bol vysvätený za kňaza 12. júna 1999 v Konkatedrále sv. Martina v Bratislave. V súčasnosti je správcom farnosti v Bzinciach pod Javorinou. Na príprave tejto udalosti sa podieľalo celé farské spoločenstvo, ako aj samotná obec, ktorá si v tom čase pripomínala  790. výročie prvej písomnej zmienky.

Zatiaľ posledné primície v obci sa konali na sviatok sv. Cyrila a Metoda 5. júla 2007.  Primičnú sv. omšu celebroval ivanský farník diakon Ján Polák, ktorý prijal sviatosť kňazstva  1. júla 2007 v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Trnave.

Prevzaté z publikácie:
Kolektív autorov :  Ivanka pri Dunaji v plynutí času.  Vydala obec Ivanka pri Dunaji k  800. výročiu prvej písomnej zmienky o obci, 2009