Farský kostol

Rímskokatolícka farnosť svätého Jána Krstiteľa v Ivanke pri Dunaji

Prvé písomné záznamy o ivanskej farnosti sú  v cirkevných listinách z r. 1324, kde sa spomína ako „ležiaca pri kráľovskej ceste“. Zmienky o kostole sú v  listine z r. 1337 vystavenej v Győri a pojednávajúcej o vlastníctve pozemkov Bratislavskej kapituly.  Definitívne obnovenie farnosti možno s určitosťou datovať do r. 1729, keď bola založená a odvtedy nepretržite písaná matrika, z ktorej sa dozvedáme aj mená kňazov pôsobiacich vo farnosti.

Susedná obec Farná mala svoju vlastnú farnosť, ktorá sa po zániku kostola spojila s ivanskou. V r. 1946 bola do ivanskej farnosti ako filiálka pričlenená aj susedná obec , dnes  pomenovaná Zálesie. Datuje sa od r. 1923, keď sa tam na pôdu vyčlenenú z bývalého Aponiho veľkostatku prisťahovali prví obyvatelia, ktorí v r.  1932 dokončili výstavbu kaplnky. Posvätil ju 20. mája 1932 farár Dr. Mokoš a zasvätená je sv. Trojici.

Prvá matrika bola v našej farnosti „založená dňa  22. mája 1729 od patróna kostola Adama Németyho, zástupcu zemepána Jozefa Maholániho a správcu eberhardských majetkov“. Písanie cirkevných kroník bolo výlučne dobrovoľné.  Prvú cirkevnú kroniku začal písať farár Jozef Ferenci. Kroniku písal až do r. 1894.

Kostol sv. Jána Krstiteľa

Jednou z najstarších stavieb v obci je kostol sv. Jána Krstiteľa.  Ak je pravdivý názor, že názov obce Ioan  v donačnej listine Ondreja II. z roku 1209 súvisí  s  jeho zasvätením, možno vznik kostola datovať azda už do 12. storočia. Priamo písomne je však doložený  až o viac ako sto rokov  neskôr, v metačnej listine zo 6. mája 1337 (Dedek, 1924, str.298-299).  Jeho prvé zobrazenie sa nachádza na pečati, ktorej tipárium z roku 1660  znázorňuje bočný pohľad na objekt kostola, pričom v tomto prevedení pôsobí veľmi nezvyčajne. Chýba mu totiž strecha veže a nezvyčajný je aj pomer vysokej strechy lode kostola voči jej nízkemu múru. Hoci pečať nemusí presne stvárňovať  vtedajší obraz kostola, niet pochybností, že autor pečatidla sa vo svojej práci snažil zdôrazniť práve tieto neobvyklé  architektonické proporcie budovy.

Ivanský kostol vo svojej stredovekej podobe slúžil veriacim  polovicu tisícročia, až do poslednej tretiny 18. storočia. O jeho nový vzhľad sa postaral najväčší staviteľ Ivanky, Anton I. Grasalkovič, ktorý v roku 1770 začal s jeho renováciou. Je viac ako pravdepodobné, že   pôvodný objekt bol vážne poškodený, a preto gróf Grasalkovič pristúpil k stavbe nového kostola s využitím miesta, a možno aj časti základov a stavebného materiálu pôvodnej budovy. Kostol dokončil v neskorobarokovom slohu o dva roky neskôr v roku 1772 jeho syn  Anton II.  Za svoj terajší výzor kostol vďačí ďalšiemu významnému ivanskému obyvateľovi a stavebníkovi kniežaťu Michalovi Obrenovičovi, ktorý v druhej polovici  19.  storočia po veľkom požiari v obci  dal  na kostole nadstaviť vežu a upravil ho do jeho súčasnej barokovo-klasicistickej podoby.  V roku 1871 bol  k donátorskej kaplnke pristavaný vstup do krypty a v roku 1948 rozšírený chór do priestoru lode. Počas jeho výstavby bolo odkryté staršie murivo stredovekého kostola a údajne sa našla aj rímska tehla s kolkom. V 20. storočí boli v interiéri  silne premaľované pôvodné iluzívne barokové maľby, v roku 1946 pokrytá veža medeným  plechom a v roku 1993 z dôvodu vážnej statickej poruchy vymenený jej celý krov.

Významnou zmenou súčasného kostola oproti  stredovekému je jeho  orientácia. Kým pri pôvodnom stredovekom bola východno-západná, súčasný objekt je otočený o 90°, severo-južne. Táto poloha bola asi záväzná pre projektanta, ktorý tým pravdepodobne vyšiel v ústrety požiadavke staviteľa  – grófa Grasalkoviča, aby priečelie nového chrámu smerovalo k novostavbe jeho kaštieľa.  Projektant kostola pri jeho vnútornom členení vychádzal z prísnej symetrie baroka a podľa pôdorysnej schémy, zloženej z takmer štvorcovej lode, svätyne, donátorskej kaplnky a sakristie vytvoril napriek monumentálnemu typu stavby, modernú a vidieckemu prostrediu primeranú architektúru, ktorá bola vyhlásená v roku 1963 za národnú kultúrnu pamiatku.

Mimoriadne historicky a výtvarne hodnotné je aj vnútorné zariadenie kostola, ktorému dominuje hlavný oltárny obraz sv. Jána Krstiteľa, umiestnený v iluzívnej maľbe na stene svätyne. Obraz (v pravej hornej časti poškodený pravdepodobne požiarom) znázorňujúci známy nábožensky motív má polyfigurálnu kompozíciu s ústrednou dvojicou postáv sv. Jána Krstiteľa, krstiaceho Krista (v strede), obklopenou viacerými postavami, prítomnými na obrade a doplnenou skupinou anjelov v ľavej hornej časti. Jeho dej  je umiestnený v krajinnom prostredí na brehu rieky, v pozadí so skalnatou krajinou porastenou s vegetáciou.  Výjav dopĺňa v hornej časti priehľad do nebies so zhlukom oblakov a letiacimi anjelmi. Až do osemdesiatych rokov 20. storočia bol obraz súčasťou neskorobarokového hlavného oltára, ktorého fragmenty – svätostánok s dvojicou sôch anjelov a s obetným stolom – sa v súčasnosti nachádzajú napravo od triumfálneho oblúka v  lodi, pod obrazom sv. Otílie. Ten tvorí jednofigurálna kompozícia s postavou svätice, komponovanou v osi obrazu, doplnená drobným žánrovým výjavom s motívom jej uzdravenia v ľavej časti obrazu.

Hneď vedľa tohto obrazu je  kazateľnica, na ktorú sa vystupuje po schodoch zo sakristie. Zdobí ju reliéf  Dobrého pastiera v strednom poli parapetu rečniska, reliéf holubice Ducha svätého v podhľade ozvučnej striešky a dopĺňa ju rokokový dekór. Kazateľnica spolu s fragmentmi hlavného oltára sú súčasťou pôvodného historického vybavenia kostola z poslednej tretiny 18. storočia a predstavujú celok vyváženej architektonicko-výtvarnej hodnoty, s náročnou  figurálnou i reliéfnou rezbou dobového rokokového slohu.

Vľavo od triumfálneho oblúka sa v lodi kostola nachádza atypický oltár so stupňovitým svätostánkom a s bohato uplatneným historizujúcim dekórom, ktorý dopĺňa  na dvierkach svätostánku byzantizujúca maľba s postavou Panny Márie Assumpty sprevádzanej štyrmi anjelmi, vrcholiaca polpostavou Krista Pantokratora a na antependiu obetného stola dvojica malieb s postavami sv. Vilhelma  a sv. Júlie. Oltár zostavený z vnútorného dreveného jadra, obloženého plechom zo žltého kovu  priviezli z Paríža v júni roku 1872 spolu s viacerými liturgickými predmetmi a  pôvodne bol určený pre kaplnku. Z umelecko-historického hľadiska predstavuje hodnotnú, v  podmienkach Slovenska zriedkavú novoslohovú kovotepeckú prácu.

Nad oltárom sa nachádza oltárny obraz s jednofigurálnou kompozíciou s postavou sv. Apolónie, komponovanou v osi obrazu a doplnenou v ľavej časti drobným žánrovým výjavom s motívom jej mučeníckej smrti. Svätica je zobrazená ako mladá pôvabná žena, oblečená v šľachtickom vrstvenom odeve, na hlave s korunkou, s rukami v afektovanom geste – ľavá zložená na hrudi, v pravej odtiahnutej atribút – kliešte so zubom a palmová ratolesť. V ľavej časti obrazu je prezentovaná prostredníctvom výjavu s postavami pololežiacej Apolónie a muža, trhajúceho jej zuby, mučenícka smrť svätice.Po oboch stranách lode kostola sú ďalšie výtvarné diela. Na západnej sa nachádzajú dva obrazy.

Unikátnym umeleckým dielom je barokový závesný obraz Panny Márie s dieťaťom,  realizovaný podľa  predlohy popredného španielskeho maliara Bartolomea Estébana Murilla z Palazzo Pitti vo Florencii. Ivanské dielo predstavuje kvalitnú, na profesionálnej úrovni realizovanú maliarsku prácu, vyjadrujúcu komorne ladený výjav vidieckej matky, sediacej na jednoduchej lavici s dieťaťom v náručí. Postavy Márie aj Ježiška sú stvárnené realisticky, pričom technika temnosvitnej maľby, s farebným a svetelným akcentom na postavy matky a dieťaťa umožňuje ich výrazné vystúpenie z tmavého monochromatického neutrálneho pozadia. Obraz je v súčasnosti dočasne umiestnený v arcibiskupskom úrade v Bratislave.

Druhý, neskorobarokový obraz svojou profesionálnou úrovňou predstavuje kvalitatívne náročnú líniu dobovej maliarskej tvorby. Jeho motívom je ikonograficky menej obvykle  stvárnená téma sťatia sv. Barbory, prevedená vo viacfigurálnej kompozícii s ústrednou dvojicou postáv v strede obrazu. Rovnocennou súčasťou obrazu je rám, hodnotná rokoková umelecko-rezbárska práca.

Tretí závesný obraz sa nachádza na východnej strane lode pri empore a predstavuje monumentálnu jednofigurálnu kompozíciu ukrižovaného Ježiša. Z umelecko-historického hľadiska je táto baroková maľba, realizovaná temnosvitnou technikou dielom mimoriadnych výtvarných kvalít, pričom jej vysoké profesionálne hodnoty  vedú k predpokladu, že obraz je importovaným dielom západoeurópskej proveniencie.

Obrazovú výzdobu  kostola dopĺňa kolekcia obrazov kalvárie z 30. rokov  dvadsiateho storočia, umiestnených po oboch stranách lode.

Medzi cenné výtvarné diela patria aj sochy vo svätyni, naľavo od oltára sochy sv. Antona Paduánskeho a Srdca Panny Márie a napravo socha Srdca Ježišovho a súsošie sv. Michala archanjela. Umiestnenie sôch svätcov Antona a Michala pravdepodobne súvisí s budovateľmi kostola Antonom Grasalkovičom a Michalom Obrenovičom. Podľa signovania na podstavci pochádzajú všetky tieto historizujúce sochy z obdobia konca 19. storočia a sú dielom A. F. Malfaita. Patria k novoslohovému vybaveniu kostola a predstavujú hodnotnú importovanú historizujúcu figurálnu prácu,  ktorá je podľa autorského zaradenia belgickej proveniencie.

K umelecko-historickým skvostom kostola patrí aj časť liturgickej výbavy, ktorú tvoria klasicistická strieborná lampa na večné svetlo z roku 1772, mosadzný klasicistický svietnik, súbor historizujúcich kovových svietnikov, historizujúci kovový kríž s korpusom, baroková a novobaroková monštrancia, barokový aj gotický kalich a novogotické cibórium. Zvlášť cenný je gotický kalich, na základni ktorého je rytý figurálny motív Vir dolorum (Muž bolesti), stvárnený v mierne expresívnom výraze. Časť drieku kalicha pod nodom je horizontálne vymedzená dekórom točeného drôtu, v piatich poliach s písmenami  m a r i  a prevedenými v gotickej minuskule, v šiestom poli s motívom viaclupeňovej rozety. Podobne prevedený nápis i e s v s  je aj na kosoštvorcových rotullach nodusu. Vrcholnogotický kalich z prvej polovice 15. storočia je zrejme jediným zachovaným predmetom z liturgickej výbavy pôvodného stredovekého ivanského kostola a predstavuje zlatnícku prácu výnimočných hodnôt.
Uvedené oltáre, kazateľnica, oltárne a závesné obrazy, ako aj sochy a liturgický mobiliár kostola boli pre svoju mimoriadnu historicko-umeleckú hodnotu vyhlásené v roku 2009 za hnuteľné národné kultúrne pamiatky.

V kostole sa nachádza ďalšia kultúrna pamiatka – eklektický organ s jednomanuálovým hracím stolom a trojvežovou píšťalovou skriňou s pôvodnými cínovými píšťalami. Organ postavil bratislavský majster organár Vincent Možný okolo roku 1910 a predstavuje cenný historický hudobný nástroj.

Nevyhnutnou súčasťou každej farnosti sú zvony, ktorých úlohou od pradávna bolo zvolávať veriacich k modlitbe.

Na veži ivanského kostola boli v 19. storočí tri zvony. O histórii a pôvode dvoch vypovedá zápis v kronike.  Na menšom zvone je nápis: Ku cti sv. Michala Archanjela, opravený nákladom kňažnej patrónky Júlie Arenberg, manželky Karola vojvodu z Arenbergu 1879 za farára Jozefa Ferenciho“.

Počas prvej svetovej vojny boli stredný a veľký zvon (pomenovaný Karol) zrekvirované na vojenské účely a na veži zostal iba malý zvon, ktorý je tam dodnes. Je na ňom reliéf Michala Archanjela v ruke s mečom a váhami. V r. 1921  k nemu na hospodárskej výstave v Bratislave dokúpili z milodarov farníkov stredný zvon. V marci r.  1934  F. Kemeneš, správca učiteľ zostavil zo starších občanov výbor, ktorého úlohou bolo zadovážiť pre kostol chýbajúci veľký zvon a menší pre zvonicu vo Farnej. Oba zvony boli dodané ešte na jeseň a po posviacke miestnym dekanom-farárom  vytiahli 16. septembra 1934 veľký zvon  do veže kostola, kde  je  doteraz. Má hmotnosť 434 kg a pod reliéfom Dobrého pastiera nápis: „Ježišu, dobrý pastier, chráň duše naše“. Menší 100  kg  zvon s nápisom „Svätý Jozef, oroduj za nás!“, určený pôvodne  pre zvonicu vo Farnej, uložili po jej zbúraní na fare a neskôr ho umiestnili do domu smútku na cintoríne. Odvtedy svojim hlasom odprevádza zosnulých farníkov na ich poslednej ceste.

Hlas zvonov stíchne iba raz do roka. Podľa tradície sa na Zelený štvrtok pred Veľkou nocou  „zaviažu“ a nezvonia až do Bielej soboty, keď večer po zotmení mohutným hlasom oznámia svetu zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. V minulosti sa počas zaviazania zvonov používali pri liturgii drevené rapkáče. Hlahol zvonov určite najkrajšie zaznieva v čase Vianoc, keď oznamujú narodenie Jezuliatka a zvolávajú veriacich na polnočnú svätú omšu.

Kaplnka sv. Rozálie

V parku v strede dediny na rozhraní katastra bývalých samostatných dedín Ivanky a Farnej sa nachádza  kaplnka sv. Rozálie. Vznikla v roku 1832,  ako prejav vďaky obyvateľov obcí Ivanka a Farná za ukončenie morovej epidémie a v roku  2005 bola komplexne obnovená.   Predstavuje budovu centrálnej dispozície na kruhovom pôdoryse, z ktorého vystupuje do exteriéru v časti vstupu mohutný portál, po bokoch s dvojicou pilastrov, ukončený trojuholníkovým frontónom s hladkým tympanónom s profilovaným čelom a so zuborezovým vzorom. Kaplnka je zaklenutá kupolou, vo vrchole sa nachádza drevený tambur so zvonom a so šiestimi zvukovými otvormi s roletami,  ukončený šesťbokou strieškou zvoncového tvaru, na ktorej sa nachádza ďatelinkový kovový kríž.

Vybavenie kaplnky tvorení klasicistický oltár so sadou svietnikov a dvoma relikviármi trojuholníkového tvaru, v jednom s čiernou (morovou) rukou. Nad oltárom je umiestnený v pravouhlom ráme obraz v spodnej časti s dobovým zobrazením Ivanky zo začiatku 19. storočia, v hornej časti sa v oblakoch vznáša patrónka kaplnky sv. Rozália, po stranách sú postavičky anjelov.

Kaplnka sv. Rozálie, ako kvalitná  sakrálna klasicistická architektúra, spolu s hodnotnými rokokovými relikviármi a rokokovým strieborným večným svetlom a oltárnym obrazom svätice s ojedinele sa vyskytujúcou vedutou miestnej dediny, boli v roku 2009 vyhlásené za národné kultúrne pamiatky.

Súsošie sv. Jána Nepomuckého, sochy. sv. Floriána a sv. Donáta

Ivanka sa hrdí aj troma národnými kultúrnymi pamiatkami výtvarného charakteru. Sú to kamenné sochy, nachádzajúce sa pred kostolom a súsošie v parku na Námestí sv. Rozálie.

Monumentálne pôsobiacim  sochárskym dielom je súsošie sv. Jána Nepomuckého, ktoré sa skladá z architektúry tvoriacej podstavec, stĺp a balustrádu,  a zo samotného súsošia. Všetky tieto prvky spojené v harmonickej jednote vytvárajú sochárske dielo, ktoré vzniklo v poslednej tretine 18 storočia a vo svojej neskorobarokovej podobe s prvkami luisézu a empíru je nositeľom výraznej umeleckej hodnoty. Tá je sprostredkovaná výtvarným riešením balustrády a tvarovaním stĺpa, na čele ktorého je vo festóne figurálny reliéf a, samozrejme, najmä vrcholovým súsoším. Súsošie stojí na podstavci v tvare oblakov s anjelskými hlavičkami, po stranách s postavičkami puttov, z ktorých pravý je pôvodný a ľavý pendant bol vytvorený v rámci obnovy  ako analógia. Dielu výrazovo  dominuje  socha sv. Jána Nepomuckého, ktorá je aj ideovým vyvrcholením súsošia. Jej stvárnenie je klasické –predstavuje kňaza v dlhom rúchu a rochete, na ktorých má prehodený kožušinový plášť, v pravej ruke s biretom a v ľavej ruke s krížom, ku ktorému upiera svoj pohľad. Súsošie bolo v roku 2008 reštaurované a prenesené zo záhrady na Záleskej ceste na Nám. sv. Rozálie.

Pred priečelím kostola,  po oboch stranách  jeho vstupu sa nachádzajú sochy sv. Floriána a sv. Donáta. Ich súčasné umiestnenie je sekundárne, čo potvrdzuje predovšetkým nevhodné postavenie na úpätí schodiska kostola, resp. v jeho prvých stupňoch, v dôsledku čoho podstavce sôch a ich spodná časť  prekrývajú oba okenné otvory dolnej časti kostola.

Na základe „Plánu letohrádku a záhrad v Ivanke“  môžeme určiť pôvodné umiestnenie  sôch, ktoré  v 18. storočí stáli oproti kaštieľu  približne v miestach vyústenia Sládkovičovej a Hviezdoslavovej ul. do Nám. padlých hrdinov, a mali dedinu ochraňovať pred požiarmi.

Sochy predstavujú exteriérové skulptúry vytesané z pieskovca v životnej veľkosti. Obidve sú postavené  na samostatných štvorhranných sokloch štvorcového pôdorysu s profilovanou pätkou a rímsou. Sokle sú umiestnené na kamenných blokoch so skosenými hranami, pod ktorými sa nachádzajú dvojstupňové podstavce z obdĺžnikových kameňov.

Na ľavej strane od vstupu do kostola sa nachádza socha sv. Floriána, stvárnená v postave vojaka rímskych légií, oblečeného v pancieri a vo zvlnenej suknici, s plášťom zopnutým na ľavom pleci. Hlava s prilbu je naklonená k vedru, lejúcemu vodu na horiaci dom pri pravej nohe. Soche chýba ľavá ruka, v ktorej sa podľa ikonografickej tradície nachádzala kopija alebo koruhva. Na podstavci sochy je vo festóne reliéf, znázorňujúci murované domy s oblakmi.
Pendantom na pravej strane je socha sv. Donáta, ktorá podobne predstavuje rímskeho legionára v pancieri, suknici a voľne padajúcom plášti, zopnutom na prsiach, s vavrínovým vencom na hlave. Soche chýbajú obidve ruky, a preto sa pri ikonografickom určení môžeme spoliehať iba na časť fragmentu – plameň na pravej strane plášťa pri ruke a na reliéf vo festóne podstavca, na ktorom je znázornený dom a strom, nad ktorým sú oblaky s bleskom.

Výtvarné prevedenie oboch sôch, najmä ich pokojný postoj v miernom kontraposte s voľne splývajúcou drapériou odevu, charakteristický pre obdobie prechodu baroka ku klasicizmu, zaraďuje vznik týchto hodnotných výtvarných diel do  poslednej štvrtiny 18. storočia.

V opačnej časti parku je umiestnený pôvodne cintorínsky, v súčasnosti prícestný kríž, ktorý bol z cintorína na Hviezdoslavovej ul. po jeho likvidácii  najprv prenesený na lokalitu Vinice k Bernolákovskej ceste a odtiaľ po rokoch na terajšie miesto. Ďalší prícestný kríž sa nachádza za Prvým číslom  na Moyzesovej ul. v miestach, kde sa predpokladá situovanie kostolíka vo Farnej.

Hoci tieto, ako aj ďalšie veci, napr. niektoré náhrobníky, historické miestne a chotárne názvy, vodné toky, historické cesty či  predmety nie sú chránené zákonom ako kultúrne pamiatky, treba ich v záujme zachovania historického povedomia občanov chrániť v zozname pamätihodností obce.

Krypta pod kostolom

Krypta bola vybudovaná v rokoch 1770 – 1772, súčasne s kostolom a pôvodne slúžila ako miesto posledného odpočinku príslušníkov rodu Grasalkovič, ktorým v tom čase patrilo ivanské panstvo. Tu si želal byť pochovaný Anton II., jeho manželka Anna Mária Esterházy a tiež ich syn Anton III. Pochovali tu aj troch kňazov, ktorí v tom čase zomreli v Ivanke. V roku 1864, keď už panstvo desať rokov vlastnil Michal Obrrenovič dala vdova po Antonovi III. Mária Leopoldína Esterházy previesť  pozostatky Grasalkovičovcov do rodinnej hrobky, ktorá sa nachádza pod kostolom kapucínskeho kláštora v Máriabesnyő v Maďarsku.

V roku 1871, keď ivanské panstvo získala grófka Júlia Huňady, dala kryptu pod ivanským kostolom rozšíriť, pristavať predsieň a pozostatky kňazov nechala pochovať na miestnom cintoríne, ktorý sa v tom čase nachádzal na mieste terajšej materskej školy na Hviezdoslavovej ulici. Kryptu pod kostolom určila ako miesto posledného odpočinku príslušníkov rodiny Huňady de Kéthely.

Text krátený z publikácie:
Kolektív autorov :  Ivanka pri Dunaji v plynutí času.  Vydala obec Ivanka pri Dunaji k  800. výročiu prvej písomnej zmienky o obci, 2009

Syn židovského kňaza Zachariáša a jeho manželky Alžbety. Šíriteľ  pokánia a pokory a zomrel pod sekerou kata.

Narodený: 1. storočie,  Ain Karim (7 km na západ od Jeruzalema), Izrael

Zomrel: v pevnosti Macherus (dnešný Mukawer) na východnom pobreží Mŕtveho mora, Izrael

Patrón: Trnavskej arcidiecézy, krajčírov, kožušníkov, hostinských, spevákov, pastierov a tiež odsúdených na smrť.

Atribúty: kríž, odev z ťavej srsti, miska s odseknutou hlavou, kaluž s odrazom nahého Krista a vrecko medu.

Sviatok: 24. júna – Narodenie; 29. Augusta – Mučenícka smrť

Narodil sa v Ain Karim. Už v mladosti odišiel na púšť, kde žil nadmieru sebazapieravo, odetý do šiat z ťavej srsti a s koženým pásom okolo bedier. Pokrmom mu boli kobylky, upražené na kameni a lesný med. Opojné nápoje nepil.

Pripravoval ľud na Mesiáša volajúc:

„Čiňte pokánie, lebo sa priblížilo Božie kráľovstvo.“,
„Pripravte cestu Pánovi“ (Lk 3,4).

Sila jeho kázania bola tak veľká, že poslucháči sa dávali v rieke Jordán krstiť, vyznávajúc svoje hriechy.

Aj Ježiš Kristus, skôr než začal konať svoj učiteľský úrad, pristúpil k Jordánu na miesto, kde Ján krstil, aby bol od neho pokrstený. Ján pokrstil Ježiša Krista a uzrel nad jeho hlavou otvorené nebesá a Svätého Ducha, zostupujúceho ako holubicu. Boh Otec vydal hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“ (Mt 3,17). Jánova verejná činnosť potom už dlho netrvala. V Galilei vládol vtedy Herodes Antipas, muž oddaný vášniam, ktorý vstúpil do hriešneho zväzku s Herodiadou, manželkou svojho brata Filipa, vtedy ešte žijúceho.

Ján Krstiteľ mu bez strachu tento hriech vyčítal.

Bol preto uväznený v Machajrskej tvrdzi pri Mŕtvom mori. Ján poslal z väzenia svojich učeníkov ku Kristovi, aby ich presvedčil, že Ježiš je predpovedaný Mesiáš. Kristus chválil Jána pre jeho neohrozenosť, nazývajúc ho prorokom, ba anjelom, ktorý pripravuje cestu Pánovi. Zatiaľ Herodia ukladala Jánovi o život. Herodes odopieral, lebo sa bál ľudu a sám si Jána vážil. Nakoniec sa Herodiade naskytla príležitosť k pomste. Herodes vystrojil vo výročný deň svojho korunovania hostinu. Tu vošla Herodiadina dcéra menom Salome do jedálenskej siene a začala tancovať. Hostia boli nadšení. Herodes, rozpálený vínom a vášňou, povedal tanečnici: „O čokoľvek požiadaš, dám ti to.“ A keď Salome na radu matky zažiadala o Jánovu hlavu, kráľ sa síce zarmútil, ale aby dodržal svoje slovo, nariadil Jánovi sťať hlavu. (Mt 14,12; Mk 6,29)

Modlitba

Dobrotivý Bože, ty si poslal svätého Jána Krstiteľa, aby pripravil starozákonný ľud na príchod Ježiša Krista; daruj svojej Cirkvi radosť v Duchu Svätom a veď nás stále po ceste pokoja a spásy.
Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým  po všetky veky vekov.
Amen.