Kňaz farnosti

Farár farnosti Ivanka pri Dunaji a filiálky Zálesie

• vdp. Štefan RUSŇÁK

Životopis:

• Dp.Štefan Rusňák prijal kňazské svätenie  z rúk otca arcibiskupa Jána Sokola v katedrále sv. Martina v Bratislave dňa 14.6.1997. Svoje kňazské primície slávil 21. júna 1997 v kostole sv. Vojtecha. Ako kaplán pôsobil v rokoch 1997 až 2001 vo farnostiach Nové mesto nad Váhom, Zlaté Moravce, Skalica a nakoniec štyri mesiace vo farnosti Pezinok. Prvú dispozíciu dostal do farnosti Kozárovce, kde pôsobil šesť a pol roka ako farár. Neskôr zastával službu  dekana pre  dekanát Levice. Pri rozdelení bratislavsko – trnavskej arcidiecézy dostal dispozíciu do farnosti Malacky, kde pokračoval v službe farára i dekana pre malacký dekanát. Od 1.7.2009 pôsobí dp. Štefan Rusňák v našej farnosti.

Súčasní výpomocní duchovní:

• p. Emil Váni SJ, superior komunity *
• p. Marcel Mecko SJ *

* poznámka: kontaktovať len v neprítomnosti farára

Od obnovenia farnosti v r.  1729 až do dnešnej doby pôsobilo v ivanskej farnosti 25 kňazov. Niektorí  z nich len krátko, iní dlhšie obdobie, o niektorých sa zachoval len stručný záznam,  o iných viac údajov. Každý z kňazov  určitým spôsobom ovplyvnil život vo farnosti a vykonal v rámci svojej pastorácie pre ivanských farníkov veľa užitočnej práce.

• Michal Sčasný (1729–1733), 5. novembra 1733 je v matrike poznámka, že faru administruje z Čeklísa  Michal Slezák.
• Mikuláš Bučáni (1733–1734), rodák z Trnavy, ktorý v Ivanke zomrel.
• Matej Bezúr (1734–1736) prišiel z Dolného Ďuradu (dnes Dolný Ďur), kde založil matriky a postavil kostol, preto ho Jozef Huňady  povolal do Ivanky.
• Imrich Višňovský (1736–1739), známy ako moderný farár. Prišiel z Komjatíc a v Ivanke dosiahol najvyššiu hodnosť po biskupovi – stal sa apoštolským protonotárom.
• Ján Egyházi  (1739–1741, 1742–1750), najprv iba administrátor a správca fary, od r. 1742 sa stal farárom.
• Ján Kostochi  (1741–1742) bol v Ivanke farárom len rok.
• Michal Nedecký (1750–1753), pôvodom zo Spiša, bakalár a magister (Dr.) filozofie, v Ivanke aj zomrel.
• František Rác (1753–1755) odišiel z Ivanky za farára do Novej Borše, kde mu protestanti zapálili kostol. Z ľútosti nad tým vstúpil do rehole sv. Benedikta.
• Andrej Kondlovič (1755–1758), podrobnejšie informácie o jeho pôsobení v Ivanke nemáme.
• Ján Šima (1758–1760) pochádzal zo Zemplína, magister a doktor  filozofie, odišiel z Ivanky za vychovávateľa  k rodine Erdödiovcov.
• Jozef Ivanič (1760–1788), počas jeho pôsobenia a jeho prispením bol postavený terajší (vtedy nazývaný moderný) kostol, najkrajší v okolí. Je pochovaný v Ivanke.
• Jozef Štekker (1788–1812), predtým kaplán v Budapešti. Zomrel aj  pochovaný je v Ivanke.
• Jozef Ištvánfi (1812–1812 ), administrátor, neskôr farár v Devíne.
• Karol Keselborn (1812–1819), predtým kaplán v Dóme sv. Martina v Bratislave, z Ivanky odišiel za farára do Komjatíc. Zomrel v Trnave ako kanonik a prepošt.
• František Urbánek  (1819–1834), predtým chýrny bratislavský kazateľ. V Ivanke založil ovocinársku škôlku, bol svetoznámym ovocinárom (na jednej jabloni vraj vypestoval 42 rôznych druhov jabĺk). Z Ivanky odišiel za farára do Bohuníc a odtiaľ do Majcichova. Potom sa stal kanonikom v Bratislave a tam aj zomrel. Z obdobia jeho pôsobenia u nás sa zachovala farská pečať.
• Jozef Majerský  (1834–1868) zo Skleného v Turci. Študoval na Pazmaneu vo Viedni, bol kaplánom v Bratislave, odtiaľ prišiel za farára do Ivanky, u nás zomrel a je aj pochovaný. Jeho hrob sa podnes zachoval (pozn.: v r. 1948).
• Jozef Ferenci (1868–1898), farár a okresný dekan. Práve on začal písať farskú kroniku, ktorá je pre nás v súčasnosti neoceniteľným zdrojom informácií o živote vo farnosti. Sám o sebe  napísal: „Narodil sa v Tonkháze  na Žitnom ostrove (dnes Nový Život-Tonkovce – pozn. autorky) dňa 2. marca 1833, je maďarskej národnosti. Prezentovaný bol od Najjasnejšieho panujúceho kniežaťa Srbska Michala Obrenoviča  (ako patróna kostola) dňa  27.mája 1868, investovaný bol  9. júna 1868, prišiel do Ivanky z Boldogu 22. júna 1868 a na sviatok sv. Jána Krstiteľa bol slávnostne uvedený do farnosti“. Po príchode k nám založil Spolok sv. ruženca, ktorý pôsobí nepretržite až dodnes. Bol veľmi dobrým hospodárom. Z kroniky, ktorú založil sa dozvedáme o jeho starostlivosti o kostol, faru aj farské pozemky. Bol veľkým maďarským národovcom a hoci Ivanka bola čisto slovenská farnosť, úradné dokumenty písal v maďarčine alebo v latinčine. V r.  1882 zaviedol v cirkevnej škole vyučovací jazyk maďarský, čo považoval za veľmi záslužný čin. Neskôr ho vymenovali za bratislavského kanonika. Do Bratislavy odišiel  19. júna 1898 a hoci v nej aj zomrel, pochovaný je na základe svojho želania na ivanskom cintoríne, kde  sa podnes zachoval jeho náhrobok. Práve J. Ferenci zostavil podľa starších záznamov zoznam kňazov pôsobiacich v Ivanke pred ním.
• Mikuláš Martini (1898–1942), dómsky kaplán a rodák z Trnavy prišiel do Ivanky v období najtuhšej maďarizácie. Počas jeho pôsobenia sa postupne zaviedli aj bohoslužby slúžené v maďarskom jazyku, čo malo podľa záznamov v kronike neblahé následky na návštevnosť kostola. Bol veľkým družstevníkom. Po 1. svetovej vojne založil v obci úverové a potravné družstvo.  Pôsobil v obci 44 rokov a pokrstil, zosobášil a na večný odpočinok odprevadil niekoľko generácií farníkov. Na sklonku života dostal na  výpomoc mladého kaplána Štefana Dekana. V r. 1942 M. Martini po krátkej chorobe zomrel. Je pochovaný na miestnom cintoríne, kde mu vďační farníci postavili na hrob pekný pomník, ktorý sa podnes zachoval  v dobrom stave.
• Štefan  Dekan (1940–1945) pochádzal z Velčíc, v r. 1940–1942 bol u nás kaplánom, potom farárom.  V dôsledku  veľkých   politických zmien, na ktoré nebol jeho starnúci predchodca pripravený, nastala v živote ivanského farského spoločenstva istá stagnácia, takže príchod  Š. Dekana do  farnosti znamenal oživenie a bol veľkým prínosom, najmä po organizačnej stránke. Z jeho podnetu bol založený cirkevný výbor,  miestne Združenie katolíckej mládeže, Mariánska kongregácia dievčat, Spolok Božského srdca pre mužov a osobitne aj pre žiakov. Ďalšie  oživenie pre farnosť znamenal príchod pátrov jezuitov do Ivanky v r. 1943, ktorí prevzali aj práva a povinnosti patróna kostola, vypomáhali v pastorácii, pracovali najmä s mládežou a v r. 1944 viedli sv. misie. Š. Dekan bol medzi farníkmi veľmi obľúbený a aj po preložení do farnosti Veľký Ďur dlhé roky udržiaval s nimi  kontakty. Zachovali sa písomné záznamy  z  r. 1994 – jeho poďakovanie za pozornosť, ktorú mu ivanskí farníci prejavili pri príležitosti životného jubilea  80 rokov života a 55 rokov kňazstva.
• Ján Dechet (1945–1950), farár, okresný školský komisár pre senecký dekanát a neskôr banskobystrický kapitulný vikár. Bol najkontroverznejším kňazom, ktorý pôsobil v našej  farnosti.  Po počiatočnej nedôvere si získal farníkov v obci svojou bezprostrednosťou, ochotou a záujmom o potreby kostola a fary, pričom sa o všetkom radil s cirkevným výborom. Za jeho pôsobenia sa vykonali mnohé opravy a úpravy kostola  (oprava kostolnej veže, rozšírenie chóru a vymaľovanie kostola, oprava vonkajšej omietky atď.). Z jeho iniciatívy prišli do Ivanky sestričky rehole Dcér Božskej lásky,  ktoré viedli materskú školu a vyučovali v škole náboženstvo. Prejavoval mimoriadny záujem o dejiny našej farnosti, zozbieral mnohé údaje z jej histórie  a pre farníkov ich vydal v r. 1948 pod názvom „Milujem ozdobu  domu Tvojho, Pane“, čo sa stretlo s veľkým ohlasom. Kniha je dodnes zdrojom cenných informácií. Viedol farnosť v  ideologicky ťažkých rokoch. Bol známy tým, že tvrdo bojoval  proti zasahovaniu štátnej moci do cirkevných záležitostí a vedelo sa, že ho sleduje Štátna bezpečnosť. Podľa cirkevných historikov bolo preto prekvapujúce a nepochopiteľné, že – ako vyplýva z výpisu z osobného dotazníka – už vo februári 1948 sa stal  členom Akčného výboru Slovenského národného frontu v Ivanke pri Dunaji, neskôr členom Československého a Slovenského výboru obrancov mieru, predsedom Diecézneho mierového výboru katolíckeho duchovenstva a bol jedným z prvých duchovných, angažovaných v r. 1949 pri  zakladaní rozkolníckej Katolíckej akcie. Po úmrtí biskupa ThDr. Andreja Škrábika v Banskej Bystrici dosadila štátna moc J. Decheta vo februári 1950 za kapitulného vikára  Banskobystrickej diecézy. Sídelná kapitula jeho vymenovanie  neuznala (bol kňazom z inej diecézy). Postup štátnej správy neuznali ani biskupi, označili ho za protizákonný a postupne k prípadu vydali tri pastierske listy na informovanie kňazov aj veriacich. Zareagovala aj Svätá stolica a dekrétom z 18. februára 1950 potrestala J. Decheta najťažším trestom, aký môže postihnúť katolíckeho kňaza: doživotne ho exkomunikovala. Tým sa dostal do nezávideniahodnej situácie – hoci štátna moc ho tvrdošijne presadzovala, duchovenstvo ho odmietalo. V marci 1968, po uvoľnení politických pomerov v štáte pod tlakom opustil diecézu a odišiel do Bratislavy, kde 10.júna 1968 zomrel a je tam  aj pochovaný.
• Ľudovít Kozmon (1950) bol farárom v našej farnosti iba v mesiacoch marec–apríl.
• Emil Páleš (1950–1952), mladý horlivý kňaz bol pred nástupom na ivanskú faru dómskym kaplánom. Počas krátkeho pôsobenia u nás zanechal vo farnosti trvalú spomienku, najmä medzi mládežou,  ktorej sa obetavo venoval. Mládež sa schádzala každú nedeľu na fare, kde sa vyučoval katechizmus. Bohoslužby slávil veľmi  pôsobivo, vždy bol obklopený veľkým počtom miništrantov z radov študujúcej mládeže, najmä vysokoškolákov. Jeho rastúca obľúbenosť sa stala terčom záujmu štátnej moci (aj miestnej) a na jej nátlak ho preložili do farnosti v Želiezovciach. Od r. 1955 pôsobil ako administrátor vo farnosti Bojná a od r. 1974 vo farnosti Ardanovce. Od r. 1994 bol na odpočinku v Charitnom domove v Beckove a vie sa, že si stále rád spomínal na roky svojej pastorácie v ivanskej farnosti. Naši farníci na neho nezabudli a udržiavali s ním kontakt až do jeho smrti. Zomrel 27. mája 2008 v 89. roku života a 64. roku kňazstva, pochovali ho vo Svrbiciach.
• Štefan Tamaškovič (1952–1976) našiel v Ivanke po svojich predchodcoch veľký okruh veriacich. Pôsobil u nás dlhé roky a stal sa veľmi obľúbeným kňazom  tak medzi mladými, ako aj staršími farníkmi. Keď pre pokročilú chorobu odišiel do dôchodku, ostal bývať v Ivanke, kde je aj pochovaný. Zomrel v r. 1979 a na poslednej ceste ho odprevádzalo veľa farníkov, ktorí si vysoko cenili jeho štvťstoročnú aktívnu pastoračnú činnosť v obci,  vyplnenú obetavou prácou a mnohými dobrými skutkami.  Na Š. Tamaškoviča  si podnes spomínajú mnohí farníci, najmä bývalá mládež, ktorej bol vždy naklonený. Uznával hudobnú skupinu Credo a podporoval jej aktivity, hoci jej účinkovanie bolo v čase komunistického režimu nežiaduce. Keď mal  z toho ako správca farnosti  problémy, používal vetu: „A môžem ja niekomu zakázať spievať?“
• Eduard Solár (1976–1981),  pezinský kaplán prišiel do Ivanky po odchode Š. Tamaškoviča do dôchodku.  Bol výborný kazateľ a s  veľkým elánom začal vykonávať mnohé zmeny, ktoré kostol aj fara potrebovali. Dal odstrániť staré a nefunkčné hospodárske budovy a upraviť areál fary. V ďalšom roku svojho pôsobenia zadovážil do kostola nové lavice aj novú elektroinštaláciu,  zabezpečil opravu organa a ozvučenie kostola. V r. 1980 dal opraviť kaplnku sv. Rozálie. V kronike je zaznamenané, že všetky tieto práce, ktoré si vyžiadali veľké náklady, sa uhrádzali výlučne zo zbierok veriacich. Okrem finančnej podpory však farníci vykonali aj mnohé remeselné a pomocné práce. Pôsobenie E. Solára v našej farnosti nadobudlo postupne svetský charakter a v septembri 1981 ho  preložili do farnosti Santovka. Z nej odišiel do farnosti Dolné Orešany a v r. 2005 tam zomrel.
• Július Tassári (1981–2000) začal svoju pastoračnú činnosť v našej farnosti na sviatok sv. Rozálie 4. 9. 1981. Hneď po príchode ho čakalo veľa práce. Začal s rekonštrukciou farskej budovy, najstaršej v celom okrese. Ako vyplýva z archívnych materiálov, napriek nepriaznivej situácii, v ktorej sa cirkev vtedy nachádzala, s iniciatívou na rekonštrukciu prišlo  cirkevné oddelenie vtedajšieho ONV. Súhlas na rekonštrukciu sa však viazal na pomoc pri dostavbe materskej školy v Doline. Stavebný dozor pri rekonštrukcii fary vykonával Ing. Pavol Kovaľ a celé dielo sa realizovalo svojpomocne. Obetaví farníci a ňom odpracovali veľký počet brigádnických hodín. Časť nákladov sa hradila z pôžičky, ktorú poskytol Arcibiskupský úrad v Trnave,  zvyšok zo zbierok a milodarov farníkov. Po skončení rekonštrukcie fary sa začalo s úpravou priestranstva pred kostolom a farou. Dovtedy neupravené a zablatené neoficiálne parkovisko sa zmenilo na malý parčík. A potom čakala J. Tassáriho najnáročnejšia práca: rekonštrukcia kostolnej veže, ktorá bola už dlhší čas naklonená a ONV kvôli tomu dokonca v istom období chcel kostol zatvoriť. Drevo použité pri rekonštrukcii pochádzalo z Vojenských lesov Stará Ľubovňa a práce vykonali zruční majstri z Bardejov a.  J. Tassári pôsobil v ivanskej MO Matice slovenskej a po odchode na nové pôsobisko vo farnosti Blesovce zostal jej čestným predsedom.
• Vdp. Ján Buček  (2000–2009)  pochádza z Bratislavy, po ukončení štúdia pôsobil ako kaplán v Novom Meste nad Váhom a v Modrom kostolíku v Bratislave. Venoval sa službe rodinám.
• Vdp. Štefan Rusňák ( 1.7.2009 -)